Pozrel som sa na strom. Konare mal akoby obkrutene okolo seba sameho, tvoriace akusi kolisku pre vietor, co nim obcas preveje. Akoby sa s nim chcel pohrat, pomaznat, pristavit ho a pozhovarat sa s nim.
Konare rastli do vysky, k oblohe. Akoby sa strom snazil vzlietnut. Ale stromy nelietaju...

Nad konarmi lietali cajky. Strom ich prosebne volal, aby si sadli na jeho konare a oddychli si. Aby sa mu zdvoverili. On, ze ich ochrani.
Ale cajky boli prilis hrde na to, aby zosadli na konare nejakeho obycajneho prizemneho stromu. Ved lietaju vysoko nad zemou, tak preco by sa mali znizovat na uroven stromu?

Okolo mna presiel clovek ciernej pleti. Na hlave mal kapucu, na ociach okuliare, kracal rychlo.
Kapuca a ostatne oblecenie ho chranili pred silnym vetrom. Tym, ktory sa tak s oblubou zhovaral so stromami. Tym, ktory pomahal cajkam lahko plachtit pod oblakmi.
Ked okolo mna presiel, hladel najprv rovno, akoby ma ani nevnimal. Ako cajky, ktore ignoruju stromy. Ako cajky, ktore ignoruju same seba. Ako cajky, co sa biju o jedinu rybu, i ked v mori je ich na tisice.
Potom mu pohlad klesol k zemi.

Kazdy den sa sami sebe viac a viac vzdalujeme.
Nase zraky zostavaju uprete do zeme.
Nase mysle vzlietaju k nebesam, vzlietaju k cajkam.
Nase zivoty sa stavaju rovnako bezvyznamne, ako hlas stromov, ktory nepocut.

Ludia na tejto planete stale existuju.
Miliardy z nich si ale neuvedomuju, ze existovat nie je to iste, co zit.
Miliardy z nich uz totiz zit zabudli...