Darmo. Časy sú ťažké. Pre miesto na výslní obetujú mnohí vlastnú tvár. Obetujú tvár, mozog, dušu. Obetujú prsty. Ako tu. A čo s tým chceš akože robiť? Hanobiť, lynčovať? Veď to by si bol horší ako oni!

Radšej si ďalej písať sentimentálne výlevy, predsa len radšej pichať písmenkami do srdca než do rôznych telesných dutín. Bezprávne si pitvať slovíčka, jedno po druhom. Skúmať anatómiu vety, viazať slová pokiaľ vydržia. Experimentovať.

Vždy je ľahšie ísť vyšľapanou cestičkou. Aj keď sa bude tváriť na neviem ako zarastenú. To ja si radšej poležím na čistinke, kam nevedie žiadna cesta, ktorú obchádzajú všetky vyšliapané chodníčky. Ľahnem si tvárou do studenej trávy, nech schladí moju horúcu hlavu, nech zapchá moje ústa. Aspoň na chvíľu.

Vraj tá moja čistinka susedí s ostatnými. Sem-tam počujem, ako na nich niekto hlasno vdychuje vôňu zeminy, ako niekto žmurká pri počítaní hviezd, ako niekto zo sna debatuje s vánkom. Ale to len sem-tam. Väčšinou sa ľudia o čistinky nezaujímajú.

Radšej po hlavnom ťahu utekajú, stále dookola, dúfajúc, že o chvíľu sú v cieli.