Dnes som za mnohé bolestivé veci Bohu vďačný, že sa stali a nikomu nechcem vyčítať nič, čo sa stalo, iba by som bol rád, keby podobné veci nezažívali iní kresťania. A ak už zažívajú, aby vedeli prečo. Nemyslím si, že každý človek musí zakúsiť všetko, ale na to sme si daní navzájom, aby sme sa vedeli zdieľať a pomáhať si navzájom vyvarovať sa omylov vo viere.

Udalosti, ktoré spomínam, píšem z jedného jednoduchého dôvodu – pretože mnohí iní kresťania zažívajú alebo zažili s cirkvou podobné veci a trpia tým istým syndrómom, ako som trpel ja s manželkou.
Niektoré veci spomínam v článkoch Sloboda od cirkvi, Napomínanie aleboManželstvo a sloboda.

Teraz však chcem upriamiť pozornosť skôr na to, čo som prežíval vo svojom vnútri, než to, čo sa dialo okolo mňa. Nielen čo, ale hlavne ako som veci prežíval. Pretože verím, že toto je to, čo mnohí z vás, čo toto čítate, potrebujete počuť.

Takže údolie smrti.

Ako to presne začalo? Začalo to pozvoľna, neuvedomil som si, že do neho vchádzam. Asi kdesi na začiatku bolo uvedomenie si toho, že sa mi do života vracajú niektoré hriechy. Vôbec som nechápal prečo. Nechcel som to, nevyhľadával som pokušenie, stránil som sa toho. Tam kdesi začalo to dvojročné obdobie mojej cesty do hlbín.

Až som sa jedného dňa dočítal v jednej knihe od Watchmana Nee čosi ako: zo začiatku kresťanského života vás Boh bude držať pevne v náručí, lebo neviete chodiť, ale v určitom čase si budete pripadať, že zavrel nad vami svoju milosť a odrazu sa ocitnete tvárou v tvár svojej úbohej slabosti a to, čo ste považovali za cnosti vo svojom živote sa odrazu rozsype na prach, vtedy vedzte, že Boh vás postavil na vlastné nohy viery.

Na chvíľu ma to upokojilo. Takže Boh ma učí chodiť, super. No po ďalších pár mesiacoch mi to už vtipné nepripadalo. Ani povzbudzujúce.
Snažil som sa viac a viac udržať sa čistým, chodil som si po modlitby vždy, keď sa dalo, ale nič nepomáhalo. Moje srdce postupne temnelo viac a viac. Vzťah s Pánom, kedysi horúci ako láva, tlel ako vlažný dvojdňový popol. Prestával som veriť, že dokážem obstáť.

Moje modlitby sa zmenili. Jednak už neboli ani tak časté, a už vôbec nie víťazné. Veril som dokonca, že som Judáš, že Boh sa mi dal spoznať len kvôli tomu, aby spečatil moju neveru, aby na mne dokázal, že sviňa ostane sviňou a keď ju umyje, aj tak sa vráti do bahna.
Pokánie v mojom živote nemalo silu, hneď ako som vyznal svoj hriech, okamžite som vletel do druhého, alebo späť do toho istého.
Postupne sa ma zmocňovala apatia.

Moje modlitby sa zmenili z: „Pane, ja viem, že som nehodný, ale prosím Ťa, dovoľ mi byť, keď už nie Tvojím sluhom, dovoľ mi byť sluhom tých, ktorí sú najmenší v Tvojom kráľovstve“

na: „Pane Ježišu, ja viem, že už pre mňa asi niet nádeje, ani nemám právo žiadať ešte milosť, vedome Ťa pribíjam na kríž svojimi hriechmi a šliapem po Tvojej krvi, ale ak už mám byť zatratený, prosím Ťa, osláv na mne svoje meno aspoň pre výstrahu ostatným. Ak som stratený už, použi ma ako odstrašujúci príklad!“

Chvály som už nedokázal počúvať. Ale Boh mi podstrčil Desmod.
Pesničky ako Let, Voľným pádom, Kóma, Holyvúd, Skúšam ti rozumieť, Zober ma domov, Úplne bezvetrie, Zhorí všetko, čo mám, Na tebe závislý, Mary, Slobodný, Je to zlé, Raz to príde, Pár dní, Hodiny, Lavíny, Zemný plyn, Aby bolo jasné, Poviem ti len, 100 rokov samoty, Kým si blízko, a mnohé mnohé iné, prakticky skoro všetky ich piesne sa mi na niekoľko rokov stali ponurým chlebom so zvláštnou príchuťou svetla, ktorý ma sýtil plačom a vyplakal som pri nich litre sĺz.
Všetky som vzťahoval na svoj vzťah s Pánom a ako mi pomáhali vyplakať si srdce zo žiaľu nad mojím stavom, zároveň ma napĺňali nepochopiteľnou nádejou, že Boh ma raz možno, ale naozaj len možno, vytrhne z tohto.

Zo zahraničia som písal SMSky kresťanom, ako mi je ľúto v čom som. Odpoveď neprišla. Po úraze zasa z nemocnice. Opäť žiadna odpoveď... až na dvoch bratov.
Nakrátko nato sme prišli o spoločenstvo kresťanov. To bola jedna z najväčších rán, ktorú som dostal. Veril som, že som úplne odpadol od Boha. Vedel som, že do toho spoločenstva ma priviedol Boh, a to dokonca takpovediac proti mojej vôli, aby zlomil moju pýchu. Roky rokúce som jasne vedel a vyznával, že to je „moje“ spoločenstvo, tam je moje miesto. Zabetónovaný názor.
A teraz som odpadol...
Čo som to ja za človeka?

Noci som trávil s fľaškou alkoholu a cigaretami v tme spiaceho mesta či na balkóne. Do môjho života sa vkradla nespavosť. Modlil som sa, aby mi Boh dal znamenia. Napríklad spev vtáka v zimnej noci. Dal.
Dával mi ich. Dodnes nechápem.

Nič ale nepomáhalo. Boh odtiahol svoju ruku odo mňa. Prečo?
Pretože ma potreboval zlomiť, spáliť bludy, ktorým som veril a vytrhať závislosti, ktoré som vo svojom živote mal.
Hlavne dve najzvodnejšie – závislosť na cirkvi a závislosť na sebe samom.

Lenže to som ja ešte vtedy nevedel. Ešte dlho nie... vieš, dnes už vyzerám múdry, ale v údolí smrti som nevedel nič. Nič. Len to, že som stratený.

Sklamaný sám sebou a všetkým a všetkými som zistil, že v mojom srdci mocnejú vášne, ktoré som ani len netušil, že by tam mohli byť. Žiadosť, ktorá ma schmatla a začala ma vláčiť do vecí, o ktorých som si nikdy ani len nepomyslel, že som schopný niečoho takého. Zradil som všetko, čomu som kedy veril.
Oči mi potemneli, výhľad na svet odrazu mal čierne okraje. A nebolo to iba kvôli tomu, že som začal slepnúť.

Žiadne východisko, žiadna reálna šanca, že dokážem svoj život nejako napraviť. Ani nemám síl, a ani si to nezaslúžim.

Vtedy, jednej totálne tmavej noci, stojac na balkóne siedmeho poschodia v nemocnici na Antolskej, sa mi zdala tá dlažba pod nemocnicou ako riešenie. Stál som tam veľmi dlho a môj mozog riešil nevyriešiteľné.
Je to tak, samovražda to porieši, to bolo jediné, čo mi prichádzalo na um. Nebudem už nikomu ubližovať, nikoho už nezradím, nikto neublíži mne, nikto si už nekopne.

Neviem ako som sa ocitol naspäť v izbe. Vzal som si MP3 prehrávač a našiel tam kázeň Davida Wilkersona. Hm... toto som si ešte nevypočul, tak dobre, najskôr si to vypočujem, možno mi Boh predsa len niečo povie.
Tá kázeň sa volá Výkrik bez hlasu a je o ľuďoch, ktorých srdce kričí tak, že to Bohu trhá srdce, ale ľudia okolo nich sú k nim hluchí. Na konci kázne David hovorí: Sú tu ľudia, ktorí chceli alebo chcú spáchať samovraždu... chcem sa za vás modliť...
... a mne už viac nebolo treba. Zaspal som mokrý v kúpeli vlastných sĺz.

Tam som spravil vyznanie Bohu: Vzdal som sa svojho života, už nechcem žiť pre seba. Dovoľ mi žiť ho pre tých, ktorým by som chýbal, keby som tu nebol.

Lenže to ešte nebol koniec údolia... nevedel som aké dlhé to všetko môže byť...