Bola polovica osemdesiatych rokov a došiel mi doporučený list. Z Prešova. Na presnú formuláciu si už nespomeniem, ale bolo to niečo v tomto duchu: Pedagogická fakulta UPJŠ v Prešove vám oznamuje, že ste prijímacie pohovory úspešne absolvovali ale vzhľadom na obmedzený počet miest vašu žiadosť o prijatie z a m i e t a m. Želám vám veľa úspechov v pracovnom živote s pozdravom Práci česť bla bla bla. Bol som... no tam.

Čakala ma dvojročná vojenčina a pracovná budúcnosť. Do oceľového srdca republiky som išiel električkou. Mal som kontakt na maminho známeho: niečo som ti vybavila, choď sa pozrieť a uvidíme čo z toho bude. Optimisticky tie vety nezneli ale stále som si veril. Gymnázium mám. Maturitu tiež. Tak oceľové srdce. Stál som na takej železnej plošine a pod nohami som videl obrovskú halu. Gigantické oceľové zvitky a mamina známosť mi prstom ukázala na jeden bod v tej hale. Tak tam, mladý, tam by si začal a potom uvidíme. A je to trojsmenka, jasné ? Jasné, trojsmenka. Z oceľového srdca som sa vracal električkou a moje srdce bolo papierové. Pochopil som, že je zle.

Hľadal som čokoľvek. Čokoľvek bez trojsmenky a električky a obrovskej haly a ocele a maminej známosti. Čokoľvek a rýchlo. Najbližšia známosť bola ešte ďalej ako tá hala. Sídlisko až za tou fabrikou ale cestovalo sa autobusom. V strede sídliska som vystúpil a hľadal som miestny národný výbor. Odbor kultúry a osvety. Gymnázium mám a maturitu tiež, horšie ako v tej obrovskej hale to nemôže byť. Vošiel som dnu. Čakala ma taká klasická úradníčka. Zaprášená kancelária a na chodbe nástenka o plnení plánu. Na nástenky som bol vždy macher. To bolo dobré znamenie.

No už vás tu čakáme, tak na školu vás nezobrali ? A čo ste to chceli študovať ? Učiteľstvo ? Hmm. Viete, máme tu teraz na odbore jedno miesto, ale nikomu sa do toho nechce. Potrebujeme knihovníka do susednej dediny. Ale autobus tam chodí len každé dve hodiny. Knižnica to nie je veľká, taká dedinská. Zopár akcií. Niečo urobíte pre decká a niečo pre dôchodcov. Kultúru nám tam podporíte. A začali by ste už v septembri. Ak to teda beriete, tabuľkový plat v štvrtej triede a potom sa uvidí. Raz za týždeň k nám vždy prídete a dohodneme si ďalší postup. Tak ako ?

Bol som v siedmom nebi. Toto sa mi ani nesnívalo. Predstavoval som si ako definitívne zdefraudujem jednu dedinskú knižnicu. Myslel som na miestne dievčatá, ktoré prahnú po kultúre a literatúre. Predstavoval som si ( ani neviem prečo červenú ) sedačku a bolo mi jasné, že tam zrealizujem svoje predstavy z ( ani neviem prečo červenej ) domácej knižnice. No dokonalý sen. Svoj socialistický život prežijem v malej dedinskej knižnici a nechám si narásť bradu. Babičkám odložím vždy novú časť Angeliky a oni mi donesú vajíčka, študentkám odložím novú knižku z edície Čajka a uvidíme, čo za to. Mladým chlapcom požičiam verneovky a to úplne grátis. A sám prehrabem tú ich knižnicu a čo bude dobré to si nechám. Začnem piť kávu a fajčiť budem pred bránkou. A urobím si aj nástenku. Svoju vlastnú. Vedel som o svojom živote všetko podstatné. Beriem to. Tak zajtra prídete aj s dokladmi a dotiahneme to do konca. Povedala pani. Cestou domou v autobuse som už len sníval.

Doma ma čakal doporučený list. Z Prešova. Na presnú formuláciu si už nespomeniem, ale bolo to niečo v tomto duchu: Pedagogická fakulta UPJŠ v Prešove vám oznamuje, že Ministerstvo školstva Slovenskej socialistickej republiky vášmu odvolaniu vyhovelo a vašej žiadosti o prijatie na denné štúdium v y h o v u j e m. Zápis je v septembri a s pozdravom Práci česť bla bla bla. Bol som... no tam.