Sedeli sami uprostred noci,
kým v kúte tíško horela sviečka.
Sen ich mal dávno vo svojej moci,
sen im už jemne pohladil viečka.

Nežne sa dotkla končekom prstu,
miest zvaných ego človeka.
Dotykom rovným Božiemu krstu,
svedomím Boha zametá.

Prebleskol plameň hlbokou nocou,
na miestach slasti podsvätia.
Kým svieca vábila motýľe mocou,
obaja si telo znesvätia.

Ležali sami uprostred noci,
tiene sa hrali na pánov.
Do tmy im svietili ich Božské oči,
tvorili súhru dvoch obrazov.

Kým sa tam hrali sladké hry bohov,
čas kdesi bežal maratón.
Priestor mu v behu zavelil pohov,
a zaznel v diaľke cieľový tón.

Hmota sa s časom jemne spája,
kým si tam tíško ležali.
Neboli v tom všetkom už iba dvaja,
ďalšieho Boha zažali.

Uprostred temna horeli sviece,
na miestach Božskej samoty.
Pod nimi ležalo tichúčko srdce,
plnučké nevinnej slepoty.