Deň pred štedrým večerom som sa vybral do knižnice. Milujem dobrodružstvá ktoré zažívam pri prechádzkach v meste hlavne keď som sám. Mojou úlohou bolo za jeden deň objazdiť všetky mestské knižnice až pokým nenájdem knihu ktorú tak bezúhonne hľadám.

Samozrejme ako si všetko nechávam na poslednú chvíľu aj toto som musel vybaviť v ten deň keďže cez sviatky by už asi knižnica otvorená nebola.

Ak človek prechádza mestom z očami otvorenými, dokáže si všímať také detaily ktorú sú veľa krát samotnou jednoduchosťou nádherné.

Keď mám dobrú náladu, tak sa mi zdá že sú skoro všetci ľudia neuveriteľne nádherný. Veľa krát mám chuť povedať neznámej žene v autobuse že jej to naozaj svedčí alebo že má super tričko. Pochválim sa tým že sa mi to mnoho krát aj podarí a reakcie ľudí sú občas veľmi prekvapivé.

Občas stretávam ľudí ktorí zasa nie sú tak nádherný, ani nie výzorom ale skôr tým ako sa správajú. Býva ich čím ďalej tým viac a veľa ľudí sa na nich zväčša pozrie a potom pohotovo zmení pohľad. Hovorím o ľuďoch ktorí možno nemajú veľa šťastia v živote, počnúc  bezdomovcami až končiac pouličnými umelcami.

Mám pocit že si priemerný ľudia v dave pokúšajú nevšímať týchto čudákov a berú ich ako také vyrušenie zo sveta kde je všetko naozaj nádherné a dokonalé.

A pritom sú to celkom normálne bytosti ktoré ani nehryzú. Občas sa s takými dám do reči a jeden by neveril čo za osobnosti to bolo. Raz sa rozprávam z vysoko školským učiteľom ktorého nechala rodina a inokedy zasa z babičkou ktorú vyhodili z bytu podvodníci.

Vrátim sa teda k tomu dni pred štedrým večerom kedy som stretol celkom vysmiateho pána v stredných rokoch ktorý ma z ničoho nič oslovil na ulici. Mama mi síce rozprávala ako malému že s cudzími sa nebav ale keď ja som tak desne zvedavý.

Tak som teda na jeho otázku „mladý pane, môžem sa vás spýtať otázočku? Vy ste tu akože sám na prechádzke?“ odpovedal kladne a z úsmevom ktorý sa u mňa v takejto situácií paradoxne nedá zastaviť ani potlačiť aby nebol aspoň viditeľný. Ten tajomný pán mal roztrhané staré tenisky, neupravenú bradu a výzor tuláka. Možno by sa pri jeho otázke veľa ľudí vyhovorilo na to že nemajú čas alebo by použili nejakú inú výkrutku.

V mysli som mu dával rôzne identity akoby reflex ktorý je spôsobený neustálim masírovaním zo strany médií a ukecaných klebetníkov. Od Ketamínového maniaka až po vyšinutého Jehovistu. Neviem čo bol ten pán zač ale spýtal sa ma prekvapivú otázku ktorá svojou jednoduchosťou už dávno stratila pravú hodnotu, „Ako sa máte pane?“. Odpovedal som mu revolučnou jednoslovnou odpoveďou „dobre“ a keďže ma nenapadlo nič lepšie spýtal som sa ho aj ja trápne ako sa má. Neviem kto bol v tomto momente viac zarazený mojou otázkou, či ja akoby strojca toho čo som zahlušil alebo on čo možno čakal, že ho pošlem kade ľahšie.

Odpovedal mi z ľahkosťou „viete čo dobre pane“ a ja akoby sme si vymenili role som sa ho vzápätí spýtal ďalšiu absurdnú vec že či sa teší na Ježiška. Jeho reakcia bola vlastne podnet k tomuto čo teraz píšem a celkovo k tomu nad čím rozmýšľam už dva dni. Povedal mi slušne a úprimne „Viete čo pane, ja verím v Boha ale vo svojho a myslím si že môžeme mať Vianoce každý deň, však sa môžeme obdarovávať po celý rok a nie len jeden deň“. To čo povedal zanechalo v mojich ušiach ozvenu a ja som o tom bleskovo porozmýšľal. Už som nemal chuť mu klásť ďalšie zbytočné otázky a keď aj on videl že rozmýšľam nad tým čo povedal, obaja sme si asi naznačili že sa vyberáme svojou cestou a podali sme si z úsmevom ruky. Wau, podal som si ruku z neznámym tulákom, to by naši neverili.

Ešte v ten deň mi behali po rozume rôzne otázky ale všetko sa to týkalo toho čo povedal on. Neviem kto ten človek bol, či ketamínový šialenec, jehovista, bezdomovec alebo iná forma sociálnej bytosti a je mi to po pravde jedno. To čo povedal si dnes málo ľudí prizná a ešte menej sa podľa toho riadi. A čo s tohto článku plynie? Sám neviem, možno že všetci čo sa navonok nejako javia môžu v skutočnosti naozaj ohromiť buď ako ja vo forme zmäteného zvedavca alebo človek na vonok neupravený jeho myslením. A kto vie, možno to naozaj bol ten ketamínový „netvor“ :)