Smrť blízkej osoby bolí azda najviac na svete. Viem. Je normálne, keď  vám veľmi chýba. Ale prílišné umáranie sa nie je normálne.

Viem, že to znie kruto, ale mali by sme sa vlastne tešiť. Tešiť z toho, že náš(a) milovaný(milovaná) je na miliónkrát lepšom mieste, ako keby tu ešte bol(a) s nami. Na najlepšom mieste. A koho naozaj milujeme, tak tomu asi chceme len to najlepšie, nie?

Ľudia ani nezomierajú. Len sa vracajú k svojmu stvoriteľovi a zodpovedajú mu, ako hospodárili v "živote" s tým, čo mali.

A nie je to náhodou naša chyba, že za niekým tak veľmi smútime? Až príliš často považujeme toho druhého za svoj "majetok" a nestrpíme, aby nám ho niekto vzal. Lenže toho druhého nevlastníme!

Možno ma po prečítaní tohoto príspevku budete považovať za bezcitného tvora, a možno na to budete mať plné právo. Ale to ja nie som, a keď sa nad tým zamyslíte, možno uznáte moju pravdu...

Barbora, Tvoje dvojičky sú na najsamlepšom mieste na svete. Nestratila si ich...