Taký je už osud kultových postavičiek festivalových filmových orgií, že ľud, a hlavne filmoví kritici, si posolstvo ich diel vyloží po svojom. Kórejec Kim Ki-duk a jeho film 3-iron nie sú výnimkou.

http://www.imdb.com/title/tt0423866/

Film som nevidela - hoci som sa pokúsila - v rámci Febiofestu v niektorej zo sál natrieskaných akože independent surfermi po módnych vlnách kinematografie, ktorí pri sledovaní filmu ani nedutajú a svoje dojmy rozoberajú niekde pri čajíku, lebo vstupenky boli beznádejne vypredané. Príležitosť som mala až teraz, v mrňavej a takmer prázdnej studenej kinosále mestského múzea, kde sa za mnou po prvých minútach filmu usadila dvojica idiotov, ktorí povzbudení prázdnotou priestoru a pocitom súkromia film priebežne komentovali, čím mi paralelne s dejom poskytli vhľad do štandardizovaných reakcií západných filmových konzumentov so sklonmi k rasizmu (ale som im to tu nandala, smradom otravným). Mohla som si presadnúť, ale v sále veľkosti dedinskej krčmy by to bolo málo platné.

Môže si za to Kim Ki-duk sám, za všetko to nepochopenie 3-ironu, že s budhistickou symbolikou narábal neobratne. Rozvláčny úvod k pointe nielen zabral väčšinu filmu, ale pôsobil tak realistickým dojmom, že mu diváctvo podľahlo a videlo svojráznu verziu squatera, a nie akt oslobodenia. Veď kto by už nechcel žiť ako to vtáctvo nebeské, ktoré nesejúc a nežnúc predsa si len dobre žije.

Tae-suk nepotrebuje vlastné súkromie. Vchádza do príbytkov iných ľudí, aby sa stal na chvíľu mlčanlivou, netušenou súčasťou ich života a šiel znovu ďalej. V jednom z domov natrafí na ženu, ktorú jeho sloboda natoľko očarí, že odchádza s ním.

Tae suk je nenásilný. V závere filmu sa stáva symbolom volavky - keď už sme pri tom vtáctve nebeskom - z východných bojových umení, čiže vzduchu. Niečoho, čo cítime, ale nevidíme. Cez ženu, ktorú stretol v jednom z bytov, je však konfrontovaný s násilím. Násilie je vlastne hlavným motívom filmu. Nebudem režisérovi vyčítať, že brutalita ako súčasť vynucovanej, a preto odmietanej lásky - ženin maskérmi zručne vyvedený monokel a rozbitá pera - bola zbytočne nadsadená a úplne by stačilo naznačiť dusnú, väčšine ľudí tak známu atmosféru nepochopenia a nechať ženu, aby ju Tae-sukova sloboda jednoducho zviedla. To by bolo realistické. Ale nie som Kim Ki-duk, škoda okolo toho kvákať.

Tae-suk trénuje golfové odpaly, obdobu lukostreľby. Treba byť sústredený a presný. Je to šport , ktorému možno priradiť orientálne filozofické pozadie a Tae-suk ním vyrovnáva účty akoby mimochodom, športovo. Neubližuje on, ale presne odpálené golfové loptičky. Keď loptičkou odpálenou zo svojho insitného, nespoľahlivého trenažéra nechtiac zabije na ulici neznámu ženu, je to varovanie. Karma.

Pointou filmu je život vo väzení, v odlúčenosti od sveta. Tae-suk sústredenosťou a cvičením nadobúda vlastnosť vzduchu - neviditeľnosť. Oko nakreslené na dlani. Nachádza cestu tam, kde v realite žiadna nie je, aby sa po prepustení stal súčasťou sveta ženy, ktorá ho sprevádzala na jeho potulkách životmi iných ľudí. Kim Ki-duk, napriek všetkému, čo možno v jeho filme spochybňovať, ukončuje svoje dielo majstrovsky. Žena vyznáva lásku konkrétnemu reálnemu človeku, ale miluje obraz niekoho, koho si vlastne vysnívala. Niekoho, kto stojí ako tieň za reálnym mužom, žije iba v jej fantázii a cez ktorého dosiahla zážitok slobody.  Na záver kladie Kim Ki-duk  taoistickú otázku, či je náš život realita alebo sen. Yo, strýco kórejský, to keby sme vedeli.

Tí dvaja típkovia v kine za mnou sa trápne chechtali, akože vtipné, keď Tae-suka zmydlil jeden z majiteľov bytu - profesionálny boxer. Chechtali sa, keď sa žena počas pobytu Tae-suka vo väzení vrátila do jedného z domov, mlčky obišla jeho majiteľa, ktorý vo vodnej nádrži na dvore opatroval lotosové kvety, ľahla si na pohovku, na ktorej s Tae-sukom raz v noci v prázdnom byte spoločne sedeli a zaspala. Kecali o golfových paliciach, aby bolo jasné, že sa v golfe vyznajú "Vybral si palicu šestku". A mali poznámky o Kórejcoch, že sú to nechutné násilnícke opice. Ako keby ich mlčanlivosť filmu provokovala bláboliť. Mať tak golfovú palicu, ani šestka by nemusela byť, a sadu golfových loptičiek, aby som im bez fyzického kontaktu vysvetlila spôsobom, ktorému jedinému magori ako oni rozumejú, že zásadou ohľaduplnosti je ušetriť spolusediacich v kine stupídnych komentárov. Na ne si vstupenky nekupujem.

Po rozvláčnom úvode v štýle 3-iron konečne pointa: film sa oplatí vidieť. Nech ho už človek pochopí akokoľvek.