O dôvere a úprimnosti.
Je zaujímavé pozorovať ľudí. Občas by som chcela vedieť, čo si myslia. Tón, akým rozprávajú, pohľad, mimika tváre, správanie tela. To všetko hovorí, čo je ten človek zač. Niekedy sa ľudia nekontrolujú, nekontrolujú to, čo povedia, to ako sa správajú. Kedy odhaľujú svoju pravú tvár. Väčšinou sa snažíme hrať na to, čím nie sme. Je to dosť smutné. Pretože tam niekde sa stráca úprimnosť. Tam (podľa mňa) vznikajú problémy. Ak sme k sebe neúprimní = občas klameme = nehovoríme pravdu, potom ako si dokážeme vážiť jeden druhého? O čo sa snažíme? Upútať pozornosť, získať srdce, pochopenie, dôveru? Môj názor je ten, že takto sa dôvera získať nedá. Klamstvom a lžou. Takto klameme samých seba. Nahovárame si niečo, čo nie je pravda. A žiaľ nahovárame to aj ostatným ľuďom, na ktorých nám záleží…
Komentáre