"Keby som tak bol neviditeľný, nech si ma nevšimnú, nech ich nezaujímam. Keby som teraz odletel, ako ten havran nado mnou, žil by som síce krátko, ale nemusel by som zažívať to, čo zažívam tam. Kiežby spadol meteorit na našu školu a ja by som sa nikdy nemusel vrátiť na to miesto plné výsmechu z mojej osoby. Kiežby, ach, kiežby vlastne ani neviem čo..." hovorím si po ceste do školy a jemne fňukám, no neplačem. Otec mi vždy hovorieval, že správny chlap nevypustí ani slzu pokiaľ sa nejedná o jeho deti či manželku. Pozriem sa do neba, usmejem sa, a už aj moje fňukanie utíchne. V tom momente však na kopci vidím časť školskej brány a znova mi nie je do smiechu. V hĺbke svojho vystrašeného srdca si uvedomujem, že to, čo zažívam za múrmi našej školy sa nazýva šikana. Pre mňa nepredstaviteľné zlo už od mojich ôsmich rokov. Nechápem prečo si vybrali za obeť práve mňa, nič som im nespravil, no oni mi aj tak každý deň dávajú pocítiť význam slov "peklo na zemi". Vchádzam do šatne, obúvam sa a vyzliekam si od nervozity spotenú mikinu, takto vyzerá môj bežný príchod do školy. Predstavím si otcovu usmiatu tvár a vchádzam do triedy. Ticho a potom smiech a pokriky typu "Lúzer", "Tepľoš" a iné. Na tie som si už zvykol, nevidím už ani dôvod lámať si nad nimi hlavu, nemá to zmysel. Hrnú sa mi však slzy do očí, nechápem dôvod, no viem, že to nie je to najlepšie čo sa mi môže stať, a že na to môžem kruto doplatiť. "Plačeš za svojím slabošským otcom však ? Ty slaboch," ozve sa nado mnou hlas môjho najhoršieho tyrana. "Tak toto už nie !" búria sa vo mne všetky hormóny a city. Túto vetu som ešte nahlas nevyslovil no akonáhle som počul krutý smiech celej triedy nemohol som sa ubrániť, vyskočil som z lavice, schytil spolužiaka za krk a vykríkol som :"Môj otec nebol žiadny slaboch ! To ty si!" V tom momente som si uvedomil, že som práve rozhodol o svojej smrti. Uvoľnil som zovretie a môj spolužiak na pár minút ostal stáť ako prikovaný. Sadol som si na miesto a do triedy práve vošiel náš učiteľ biológie. Celá trieda si posadala akoby sa nič nestalo a ja som vo zvuku vŕzgajúcich stoličiek začul : "Si mŕtvy, lúzer." Môžem len skonštatovať, že po tejto skúsenosti som spoznal čo je to fyzická bolesť. Viete psychickú som už poznal, po tom ako mi zomrel otec, po tom čo sa mi preto smiali ľudia v mojej triede, po tej každodennej šikane. Môj najväčší tyran mi po skončení vyučovania zlomil ruku v zápästí. Fyzická bolesť je len chvíľková, no poníženie z tej chvíle vo mne zanechá následky na celý život. Dotackal som sa so zlomenou rukou domov. Mame som klamal, že som spadol. Rýchlo ma vzala do nemocnice a tam mi lekár ruku zasadroval. Na mame som videl, že je nešťastná. Vedel som, že kvôli mne, tak som sa na ňu usmial, no nepomohlo to. Ďalšia vec, kvôli ktorej som bol nešťastný bolo to, že som si po prvý krát v živote uvedomil, ale vážne uvedomil, že nemám ani jedného kamaráta či kamarátku. Uvedomil som si to pri pohľade na moju bielu sadru. Keď si ruku zlomila moja spolužiačka mala sadru podpísanú menami minimálne dvadsiatich kamarátov. Toto gesto sa mi už vtedy páčilo, prišlo mi to ako dočasné tetovanie (kým sa ruka nevylieči). No sadra na mojej ruke svietila na čisto bielo aj piaty deň čo som ju mal na ruke. Siedmy deň, keď som mal sadru, som si na ňu malým ozdobným písmenom napísal slovo "mamička". Keď si to večer všimla moja mama, usmiala sa na mňa krásnym, šťastným úsmevom, zobrala červenú fixu z môjho peračníka a prikresila mi tam nádherné červené srdiečko. Bol som šťastný. Šikana pokračovala ďalej ešte rok. Mal som už 12 rokov. Ako pubertiak som to navonok zvládal lepšie, no v mojom vnútri to bolo rozhádzané ako nikdy predtým. Myslím, že šikana by ma dohnala až ku samovražde, ako nejedného mladého človeka. Nezvládal som to už, moja mama začala bolesť za stratou otca skrývať za alkohol. Myslela si, že som si to nevšimol, ale veľmi dobre som vedel, že býva príliš často mimo reality. Aj toto ma dohnalo klásť si otázky : "Mám vôbec dôvod tu byť ? Chcem to všetko zvládať ? Má to zmysel ?" Jedného slnečného dňa na začiatku druhého polroka môjho siedmeho školského roka vošla triedna pani učiteľka na prvú hodinu do triedy s cudzím dievčaťom za chrbtom. "Milá trieda oddnes budete mať novú spolužiačku Klaudiu Bugáňovú." Dievča sa na nás usmialo a pozdravilo nás. Všimol som si otvorené ústa môjho osobného tyrana. "Waau," povedal potichu. "Klaudika prosím sadni sa na voľne miesto" povedala učiteľka. Po chvíli sa začala odsúvať stolička vedľa mňa, uvedomil som si, že jediná voľná stolička je práve na tomto mieste. Zodvihol som sklonenú hlavu a ona sa na mňa usmiala. Zozadu som začul smiech a výzvu na dievča : "Hej Klaudia sedí pri lúzrovi, nechceš si radšej sadnúť ku mne ?" spýtal sa môj osobný tyran a žmurkol na dievča. Ja som znova rýchlo sklonil hlavu a začal som žmoliť v rukách sveter. "Preferujem radšej inteligentých lúzrov ako trápnych frajerov, ty frajer!" zahlásilo dievča. Po tomto som začul výbuch smiechu a na prvú chvíľu som si myslel, že to je ako obyčajne a že sa všetci smejú mne. Keď som však dvihol zrak všimol som, si že všetci upierajú rozosmiate tváre na môjho osobného tyrana. Ten moment všetko zmenil. Ešte v ten deň prišla Klaudia k nám domov a rozprávali sme sa celý večer. Vysvitlo, že jej brat si kvôli šikane pred pár rokmi vzal život. Ja som jej vyrozprával všetko o mojej bolesti a ona ticho počúvala. Potom len povedala : "Teraz už nie si sám," usmiala sa na mňa a objala ma. V tom momente vo mne vybuchlo milión citov a ja som sa rozplakal. Za pár mesiacov sa môj najväčší tyran dokonca dostal do nápravnovýchovného zariadenia. Vraj sa niečo pokúsil ukradnúť. V tú zimu som si zlomil druhú ruku, teraz už skutočne pri páde, keď som sa korčuloval s Klaudiou na klzisku v našom meste. Dostal som ďalšiu sadru. V deň keď mi doktor nasadil na ruku sadru som sa bol s Klaudiou prejsť na naše obľúbené miesto, na lavičku pri klzisku. Z bundy vytiahla červenú fixu a podpísala sa mi krásnym písmom na moju sadru, nakreslila tam tiež nádherné srdiečko a nápis "Mám ťa rada". "Ďakujem Klaudia, ďakujem za všetko, ďakujem že si sa ma ako prvý človek v živote zastala" povedal som a usmial som sa. "Kto mlčí keď sa deje zlo, stáva sa spolupáchateľom daného zla," povedala a vyšla jej malá slza z pravého oka. Viem, že si pomyslela na svojho brata, na ktorého som od nášho stretnutia často myslieval aj ja.