Včera som sa výborne zabavila, bola som na koncerte, v malej krčmičke, hrala neznáma kapela. Boli skvelí, spravili sme im atmosféru, zatlieskali, zahrali niečo navyše ... Skončili sme spolu za jedným stolom s frontmanom, niečo sme si povedali, na koniec každý išiel svojou cestou ... Pre niekoho možno obyčajná noc, ktorú prežil už veľa krát, pre mňa jedinečný zážitok ... Bolo mi skrátka super a teším sa na každý podobný večer, ktorý by som mala ešte zažiť ...

Dnes som bola v kine, hrali film Rashida, príbeh ktorého poslednú časť som preplakala. Vedela som, čo príde, tušila som to, no napriek tomu ma to ľudské nešťastie a zároveň snaha žiť, tá najzákladnejšia ľudská potreba žiť a žiť v bezpečí, to všetko ma dostalo. Nehanbím sa za to, že som si poplakala.

Od vtedy ďakujem za to, že žijem tak ako žijem, že svoje osobné nešťastia, zrady, pokušenia, radosti a lásky môžem prežívať v bezpečí ... Celý dnešný deň vo mne rezonovala spomienka na krásne prežitý včerajší večer, rezonuje i naďalej ...  No vzápätí sa objaví i spomienka na Rashidu. Tieto dve udalosti sú zrazu spojené, a i pocity z nich sa miešajú,  šťastie, vďaka, smútok, pochopenie, ...

Neviem, kam tým všetkým mierim, čo vlastne chcem povedať, či chcem poďakovať, alebo sa len vyspovedať z pocitov, možno oboje ...Nakoniec však pridávam výzvu, ktorej splnenie bude stáť veľa síl  i mňa: Žiť a snažiť sa žiť tak, aby neprišiel pocit, že len prežívam ... lebo niekomu nie je dovolené ani to ...