Druhý článok, ktorý sa venuje absurdnostiam komunistickej ideológie.
Komunisti sa dodnes nezbavili idealistickej predstavy o človeku. Naďalej rozoznávajú vyššie a nižšie formy „organizovanej hmoty“. Nižšie sú neživá a živá príroda (mimo človeka), vyššia forma je človek a najvyššia „spoločenský pohyb“.
Ak sa ich opýtate, kde berú na takéto delenie oprávnenie, tak vám je odpoveďou zaryté mlčanie, kde tu prerušované hmlistým dialekticko-materialistickými mrmlaním o dialektickej jednote protirečenia vedomia a hmoty (nech už je tým myslené čokoľvek). Pritom budú nehanebne kritizovať náboženstvo za rozpory v predstave Boha – Stvoriteľa.
Pritom ak má niekto právo uznávať rozdelenie bytia na ducha a hmotu, tak sú to teológovia, ktorí veria v absolútneho nehmotného Boha a jeho hmotné dielo. Je to postulát, z ktorého vychádzajú.
A z čoho vychádzajú „vedeckí“ marxistickí komunisti? Hlásia sa k tomu, že na počiatku bola hmota a z nej sa kde-nič, tu-nič vynorili „vyššie formy“ plné vedomia. Ako? Zaryté mlčanie, alebo dialektické hókusy-pokusy, zdedené od idealistického Hegela, ktorý logicky vychádzal z absolútnej idei, teda iného mena Boha.
Výskumy umelej inteligencie, kybernetiky, evolúcie a iných vied, zrodených v 20. storočí takýto problém nemajú. Nepotrebujú hmlisté dialektické slovné ekvilibristiky – pre nich má každý systém „vedomie“ zodpovedajúce miere jeho zložitosti. Častice, atómy, molekuly, makromolekuly, metamolekulárne systémy, organizmy, spoločenstvá organizmov – to všetko je rôzne zložité a jedným z prejavov zložitosti týchto objektov je miera vedomia. Vedomie v tomto poňatí je vlastne miera komplexnosti reakcie na prostredie. A hľa... niet „dialektickej jednoty vedomia a hmoty“, niet descartovského idealistického dualizmu, ktorý komunistickí „materialisti“ hlučne dodnes vyznávajú.
Prečo vlastne potrebujú komunisti „vyššieho“ človeka? Takýto je z ich pohľadu oslobodený od prírodných zákonitostí, aj keď uznávajú, že sa vyvinul z „nižších“ foriem života. O takto „oslobodenom“ človeku potom možno tvrdiť čokoľvek: že naň neplatí sociálny darwinizmus (na zvieratá vraj platí), že ho možno vychovať do akejkoľvek želanej formy (pritom zvieratá nie), že na ľudí neplatí genetická determinovanosť (hoci na opice áno), že ľudské sociálne vzťahy sú vzťahmi akéhosi vykorisťovania a nespravodlivosti (medzi zviaratami takéto čosi vraj nejestvuje). Skrátka komunistický človek je „vyššie vedomie“ obalené zvyškami po evolúcii. Takého človeka možno „oslobodiť“ od vykorisťovania, chudoby, nerovnosti, skrátka zaviesť inú podobu kresťanského kráľovstva nebeského.
Lenže človek je zviera, stovky miliónov rokov evolúcie ho vybavili vlastnosťami vhodnými na súťaž v boji o prežitie. Každého v inej miere. A preto nemôže mať každý rovnakú šancu na prežitie, preto sú od prírody ľudia úspešní a ľudia neúspešní. Zdroje sú vždy obmedzené a nestačia pre všetkých v rovnakej miere. Tento fakt nás vybavil prirodzenou chamtivosťou, a bojovnosťou. Človek je najagresívnejší tvor na Zemi, a preto aj tak úspešne prežíva. Nie je to nijaký spoločenský dobrák, a nikto ho k takému správaniu nevychová. Nech sú akékoľvek podmienky, vždy si nájde spôsob, ako vynaložiť čo najmenej energie na čo najväčší prospech.
Najkrajší príklad uvedeného podali samotní komunisti. Zaviedli rovnostársky systém. Drvivú väčšinu zisku z produkcie si vzal štát, ktorý potom v zmysle komunistickej doktríny „spravodlivo“ rozdeľoval. Ľudia sa nemohli svojimi platmi výrazne líšiť – to by bolo nespravodlivé. Dôsledkom toho bola skutočnosť, že nech sa človek snažil akokoľvek, jeho úsilie nebolo rovnakou mierou odmenené. Preto bolo výhodné, za tú istú mzdu čo najmenej robiť. A tak bolo výhodné nerobiť, výsledky iba deklarovať, ale neodovzdávať, o tú istú prácu sa deliť s čo najväčším počtom ľudí (prezamestnanosť). Ak bol niekto príliš horlivý, ohrozoval záujmy kolektívu a spoločensky sa znemožnil. Dôsledkom bolo narastajúce zaostávanie za „kapitalistickým“ svetom, kde trh staval na sebectve jednotlivca (teda na jeho zvieracích vlastnostiach) a nie na jeho idealizovanej angažovanosti pre dobro spoločnosti.
Komunisti odsudzujú predstavu, že nielen v prírode platí darwinovský boj o prežitie, ale aj medzi kultúrami a spoločenskými formáciami. Súťaž medzi sociálne orientovanými ekonomikami (kam patria aj komunistické systémy) a voľným trhom však ukazuje, že evolúcia je univerzálny princíp. Skrátka človek nie je nič tak výnimočné, aby mal o sebe právo vyhlasovať, že naň prírodné zákony neplatia.
Komentáre