Dnešok začal celkom obyčajne. Šaty boli na svojom na svojom zvyčajnom mieste, t.j. po rozhádzané po zemi, zubná pasta chutila rovnako a opäť som nestíhala, takže namaľovať a naraňajkovať som sa musela v maminom Forde,.. Klasika.

NIČ nenaznačovalo tomu, že tento deň sa stane jedným z mojich nezabudnuteľných, medzi ktoré určite patrí zážitok, keď moja vlastná matka začala pred návštevou rozprávať ako som sa pocikávala, keď som bola bábo, menší výpadok tanečných krokov na besiedke pre rodičov alebo ten, keď ma rodičia donútili ísť na pláž bez horného dielu plaviek. Nemala som ako vedieť, že sa tento deň vykoľají so svojich stereotypných koľají a nezapadne prachom. Samozrejme, len za predpokladu, že ma medzitým neprejde auto, nedostanem silný otras mozgu alebo predčasného Alzheimera..

    Takže som sa nemohla nijako psychicky pripraviť na to, čo má postretne. Hoci, teraz si uvedomujem, že úsmev môjho suseda, ktorý ma zväčša ignoruje, mi mal byť hneď podozrivý..

Škola prebehla tiež celkom normálne, pokiaľ sa o normálnom priebehu školy dá hovoriť. Na konto sa mi pripísalo zopár ďalších trapasov, zase som na hodinách počítala žalúzie a jediná vec, po ktorej som túžila bolo stihnúť môj obľúbený seriál Elisa z Rivombrosy. Minulú časť totižto neprávom zatkli Fabrícia a  vážne som si musela poplakať, keď som videla ako to poznačilo Elisu, ktorej to muselo totálne roztrhnúť aortu...

Stereotyp prestal byť stereotypom, až keď kamarátka navrhla ísť namiesto obedu do Carrefouru na caffé latté. Samozrejme, že som neváhala. Vybrať si medzi prepotenou, preplnenou školskou jedálňou a príjemnou kaviarňou Coffe and Co??

Bolo rozhodnuté. Celú cestu tam, sme rozoberali obyčajné teenegerské témy ako globálne následky stretnutia Zeme s kométou.

Uvedomuje si vôbec niekto, že po dopade, by kométa vyhubila oblasť o priemere 100 km a náraz by vyvolal rozsiahle zemetrasenia a zaktivoval by sopečnú činnosť??

 Následkom impaktu by sa dostalo do ovzdušia obrovské množstvo prachu, slnečné lúče by nemali šancu preniknúť až k zemskému povrchu a my by začali postupne umierať hladom a pravdepodobne by sme sa museli začať živiť švábmi alebo dokonca potkanmi..?

 Človek by prežil len v podzemných úkrytoch, kde by sa musel zdržiavať niekoľko rokov a zachránili by sa len tí najodolnejší. A tí najodolnejší, ten zvyšok ľudstva, ktorý by apokalypsu prežil, by sa mohol ukázať na zemskom povrchu až po troch rokoch, i keď ani vtedy by nebola ozónová diera kompletne ucelená a v postate by sa vrátil hlboko do stredoveku!

Keď som si to predstavila, hneď mi nabehli po tele zimomriavky. Aby som zase musela vypisovať dlhé listy, namiesto krátkych mailov? Aby mojou jedinou povinnosťou bolo vydať sa a robiť mužovi slúžku, kuchárku a milenku v jednom a väzniť svoje telo v železných korzetoch??!! Nikdy.

 Ešteže žiadna podobná kométa neohrozuje našu planétu. Zatiaľ. Ale napriek tomu, som už začala uvažovať nad vykopaním podzemného úkrytu v našej záhrade. Pri jednom strome je celkom dosť nevyužitého priestoru...

Zdôverila som sa so svojim nápadom majiteľom tohto pozemku a zároveň svojim Sploditeľom , no tí sa len začali smiať. Keď som však začala vášnivo namietať a argumentovať, mama rezolútne vyhlásila, že máme garáž a ona nebude rozrývať svoju záhradu kvôli nejakému debilnému(!!) úkrytu a mimochodom už tam má naplánovaný rybníček,..

Práve som si vylievala srdce kamarátke Kačene a nadávala na ich aroganciu, keď sme došli do Carrefouru. Uchvátené výkladmi s novou kolekciu sme našťastie hneď prišli na iné myšlienky. Čo tam po konci sveta, keď prišli do módy dlhé, farebné svetríky??

V kaviarni sme si obsadili dve voľné kreslá a pomaličky vychutnávali chuť nášho latté s perfektne našľahanou penou a božskou chuťou.

Práve sme s Kačenou rozoberali chute tehotných žien, keď v tom moju pozornosť upútal jeden mužský objekt, ktorý sedel blízko pri nás.

„Panebože, nie je to ten HOP?“ spýtala som sa vzrušeným vlasom.

„Veď TEN! Z toho programu na estévečke!!“ zvolala som.

„Myslíš to...“ začala spievať „...Elá hop!, do čarovného, do kufríka, Elá Hop!?“

Prikývla som. „Panebože, veď to je ON!!“ skríkla a začala sa nápadne obracať jeho smerom.

No bingo! , vravím si. Pozreli sme na seba a začali sa nahlas chichotať.

Nezaujatý pozorovateľ, by nás mohol považovať za na mol opité, my sme však boli len pod vplyvom našich rozbúrených hormónov, ktoré sú besné, hlavne v pubertálnom veku (i keď obe s Kačenou odmietame fakt, že sme pubertiačky, nakoľko už niekoľko mesiacov zastávame funkciu „zodpovedného občana Slovenskej republiky“). Možno naše správanie podporil kofeín, ktorý bol v káve, ale nerada by som hádzala vinu na to božské a fenomenálne latté.

Je síce pravda, že som si pri tom záchvate smiechu mohla odpustiť plieskanie po kolenách a Kačena búchanie do stola, ale my sme za to vážne nemohli. Totálne sme stratili kontrolu nad svojimi hormónmi a zdravý rozum ustúpil bláznivému šialenstvu.

Bola som z toho vážne mimo. A jediné, čo nám mohlo v tejto kritickej situácii, keď sme boli také bezbranné, pomôcť bolo jedlo. Vybrala som sa teda kúpiť sto gramové balenie hranolčekov a nech si lekári hovoria, čo chcú, na moje rozbúchané srdce má cholesterol z presmažených hranolčekov blahodarné účinky...

Ako sme tak jedli, pomaličky sa nám vracal zdravý rozum a my sme začali rozmýšľať ako sa mu prihovoríme. Bolo viac ako jasné, že je to TEN Hop a my sme nechceli prepásť šancu.

„Tak teda pôjdeme za ním. Ale čo sa ho spýtame!“ zvolala Kačena zúfalo.

„Neviem. Čo tak: -Pane, nie ste vy náhodou HOP-?“ strelila som do prázdna a opäť sme chytili ďalší hysterický záchvat smiechu.

„Ale musíme ísť za ním. To je jasné. V tom kresle vyzerá tak osamelo...“ zafilozofovala Kačena a mne nezostávalo nič iné len súhlasiť. „Asi mu chýba Ela.“ dodala som.

Keď v tom si to zrazu k Hopovi namierila nejaká žena. Nemala nohavice na traky, pomaľovaný ksicht a dva visiace vrkoče, ale bolo jasné, že to prišla Ela.

A to sme už vážne nemohli. A hlavne ja. Panebože, stretla som celebrity!! Viem, že to nie je ani Alanis Morissette, princ Williem, Brad Pitt, či japonská princezná Sayako, ale predsa. V celom svojom 15 ročnom živote som nevidela nijakú hviezdu!! A tiež viem, že Elá hop! je podradný program na Slovenskej televízii a nikdy som ho nemala rada, hlavne toho ich slimáka Maximiliána, ale bolo treba túto príležitosť využiť.

Najprv sme spravili niekoľko záberov spoza kresla na mobil. Celé mi to pripadalo choré. Keď som si niekedy predstavovala, že sa stretnem s nejakou celebritou, hovorila som si, že spolu preberieme tému o hladujúcich deťoch v Ugande alebo čo. Nikdy som nechcela byť radovým fanúšikom, ktorý túži len po bezcennom papieri s podpisom. Ale vtedy som ne to úplne zabudla!

Pred očami som mala len ich autogram a neviem čo ma to posadlo. Proste som ho musela mať!!

Ale nanešťastie sme si tašky uložili v robote mojej Sploditeľky a nemali sme žiaden papier. Tak som teda duchaplne roztrhla účet vyinkasovaný za dve latté (božské) a pobrali sme sa za nimi. Chvíľu sme sa doťahovali, kto pôjde prvá a ja som začala panikáriť.

Je celkom iné rozprávať sa s televízorom, čo ja robím pomerne často. Hlavne keď ma znervózňuje demencia ľudí, ktorí sa hlásia do vedomostných súťaží. Večne im radím a oni sa správajú ako hluchí. Je viac ako jasné, že režisérom filmu Povstanie je John Avnet a nik iný! Taktiež mnohokrát komentujem moderátorské hlášky, kritizujem všetko od oblečenia až po ich názory, doplňujem zamlčané slová,...S TÝM problém nemám!

A preto ma vážne zaskočilo, že ľudia, na ktorých som vždycky hovorila len ja a oni boli ticho, vedia rozprávať..

„Ako malá som si vás niekedy púšťala.“ začala som potom, ako sa Kačena ubezpečila o totožnosti týchto dvoch osôb s programom Elá hop!. A pretože sa im chcela trochu poprivtierať vyhlásila, že si ich zapne ešte aj teraz. Už vtedy som mala problém udržať v sebe smiech, keď niečo také vyhlási 16 ročná baba, ale keď som vytiahla z vrecka pokrkvaný účet z Coffe and Co, musela som sa začať rehotať. Vysvetlila som im dôvody, prečo tá provizórna podpis karta a myslím, že to zobrali v pohode. Vraj Bruce Willis sa podpisoval aj na toaletný papier (brŕŕ´).

Našťastie vytiahli vlastné kartičky aj s obrázkom, kde nám dali podpisy. Samozrejme, že som ešte potom bola zopár hodín ako omámená a nepomohlo ani niekoľko minútové schladenie žíl pod prúdom studenej vody.

    Pohľadnicu som si dala na viditeľné miesto. Najprv som ju zastrčila za zrkadlo, čo je miesto, kam sa najčastejšie pozerám, ale nakoniec som sa rozhodla ju umiestniť na čestné miesto na svojej poličke. A vždy keď sa na ňu pozriem a spomeniem si na to ako sme ho získali, začnem sa rehotať ako pojašená.

A som rada, že som sa na to odhodlala. Myslím, ísť vyrušiť dvoch cudzích ľudí, pri obedňajšej prestávke s pokrkvaným účtom... Ale pocit víťazstva stojí za to. Takto sa nemohol cítiť ani Stevie Wonder , ktorý vyhral 25 cien Grammy.