Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Osudy divy Ľudmily VIII.

Sme len bábky...Všetci musíme tancovať podľa nitiek, ktoré drží v rukách osud...P.O.Ekstroem- Tancovala jedno leto
Ľudmila v meste bývala s novým mužom s prezývkou Kalli. Naozaj bola šťastná. Obidvaja boli v druhom vzťahu, obidvaja mali deti z prvého manželstva a Ľudmilku z manželstva spoločného. Deti boli malé, ešte nevedeli, čo je to súperenie o vzťah druhého rodiča. A vlastne Jarko s Terkou ani nevedeli, ako má ľúbiť vlastný otec. Nepamätali sa na otcove šimranie fúzami, na jeho šteklenie a svoje radostné výskanie. Kalli, pokiaľ nemal tréningy a zápasy, ich brával na hríby. V lese ich učil poznávať stromy, aj vtáky. Zbierali bylinky na čaje. V lete chodili na neďaleké kúpalisko a v zime sánkovať sa. A keď boli starší i lyžovať.    Často chodievali na Krahule a Skalku. Tam sa vyblázniť na snehu dalo do neskorej jari. Boli ako jednoliata rodina. Roky utekali. Najprv prišlo Jarkovo prvé sväté prijímanie, potom Terkino. Keď mala prijímanie Ľudka, to Jarko už bol starším miništrantom. Aká len bola Ľuda na neho pyšná! I napriek tomu, že ona do kostola nevstúpila, ako deti naposledy krstila. Po otcovi Jarovi Jarko zdedil nielen farbu očí, ale i jeho vysokú postavu. A tak mu habit miništrantský veľmi pristal a on ho rád nosieval a kňazovi víno omšové pri kázňach nalieval.
Jaro zo zlyhania krátkeho manželstva a z nelásky svojej bývalej manželky, ktorá si ho len z trucu voči Petrovi I. za manžela brala, veľmi trpel. Stále býval s babkou. Babka slepli, potkýňali sa, nohy zráňali a postupne už nevládali. Boli to veselá kopa. Často na mladosť spomínali a v spomienkach Martininých zostali ako babka, čo všetky mená spomenuli, kým sa na to správne utrafili. Ale Jarove, to si nikdy nepomýlili. Navzájom si s babkou robili spoločnosť, aj keď Jarovi spoločnosť robila i fľaša vína, po ktorej sa mu dobre zaspávalo, ale ráno ťažko do roboty vstávalo. A tak jedna absencia striedala druhú. Bol výbušný a tak sa stalo, že začal meniť aj jedno zamestnanie za druhým. Prestal byť zodpovedný voči sebe, voči svojim povinnostiam v práci. Často sa i sám v izbe zatváral a nechcel sa s nikým zhovárať. Ani s bratom! Ani sestrou! Ani s rodičmi! Jedine keď synovca na blízku mal, ten ho k životu preberal.
Martina v novej práci sa celkom dobre uchytila. Okrem pár spolužiačok, poväčšine vydatých, v cudzom meste nikoho nepoznala a tak často chodievala na turistiku do očarujúcej prírody. Prechodila okolité hory, blízke i tie vzdialené. Povystupovala na okolité najvyššie vrchy. Cez lesy prešla i do blízkeho kúpeľného mestečka. Cestou chaty obzerala. Honostné i útulné, s mini záhradkami. Potom sa na zmrzline, alebo inom občerstvení v záhradnej reštaurácii zastavila. Tých bolo v mestečku neúrekom. Veď aj muselo. Do uší sa jej niesli slová tvrdej nemčiny, poprehĺtané slová angličtiny i hrkútajúcej francúštiny. Stretala kúpeľných hostí v pestrých  poobliekaných odevoch. Aj v najväčších horúčavách pozahaľovaných žien, kráčajúcich dva kroky za svojim mužom. Zaujali ju    chlapi s čiapočkami na hlave i celé rodiny ľudí s lesklou čokoládovou pokožkou. Vždy sa zastavila pri jazierku. Aby si oddýchla i pokochala sa vznešenosťou labutí.  Nosila so sebou krajce chleba, po kúskoch ho trhala a hádzala do vody, kde sa k nemu spod hladiny vynárali kapry i priplávali k nej pestrofarebné kačice. Niekedy celá rodina. Pri takomto hodovaní kačíc, ju vyrušil muž:                                                                                                                                                                                                   „ Tie kačičky sú nádherne sfarbené. Nie sú plaché a dôverčivo sa dajú kŕmiť od kohokoľvek. Mali by byť už i riadne vyžraté. Ale akosi nepriberajú.“ Stíchol a čakal, či mu Martina odpovie. Natočila za hlasom hlavu:                                     „Mňa zas prekvapuje, že okrem kačičiek sú tu i veľké kačice, labute, pomerne veľké kapry. Že si ich niekto neuloví.“ Vyslovila Martina nahlas, nad čím už párkrát uvažovala.                                                                                               „Ako by ich ulovili? Keby niekto strieľal, ozvena by sa niesla ďaleko a určite by ho chytili. Okrem toho, v noci je to tu strážené.“ Vysvetľoval neznámy.                                                                                                                                                          „To sa tu ešte ani raz také pytliactvo nestalo?“ Zdvihla Martina obočie, zdôrazňujúc prekvapenie. Bola už k nemu natočená celá a začala si ho prezerať. Odhadovala, že do dvoch metrov mu chýba nejaká tá desiatka. Bol štíhly, s tmavými, pomerne riedkymi vlasmi a fúzikmi. Bežný typ mužov, ktorí sa míňali po uliciach. Oči mal hnedé a skryté za okrúhlymi sklami okuliarov. Hovoril pomerne spisovne, s dialektom, ktorý jej bol veľmi známy. Počuť ho v tejto časti bolo možné len od návštevníka. Tak si to myslela. Akoby počul, o čom rozmýšľa, nadviazal na jej myšlienky:                               „ Vy tu nebývate. Zazrel som vás tu už pred týždňom. Vyzerali ste taká smutná, ako dnes. Keď sa ale priblížili kačičky, akosi ste sa zmenili. Usmiali ste sa.“ Martina sa usmiala i teraz. Tento asi tridsaťročný muž ju videl tu a ona ne spozorovala, že si ju všímal.                                                                                                                                                                  „Prečo si myslíte, že nie som domorodkyňa?“ Chcela vedieť Martina.                                                                                       „Lebo veľmi mäkko a ľúbo zvučnou slovenčinou hovoríte. A neverím, že by som vás nebol videl skôr, ako pred týždňom. Ste tu na liečení?“ Vyzvedal. Znovu som sa usmiala a čertík koketnosti, začal štekliť jej jazyk:                                 „Vyzerám, že by som sa musela liečiť? Ak ste ma , ako tvrdíte, minule pozorovali, museli ste vidieť, že sa celkom svižne hýbem.“ Zasmial sa a v očiach mu začali svietiť iskričky. Neboli veľké, ale predsa i cez sklá okuliarov, viditeľné.    „ A podľa toho, čo moje ucho počuje, skôr vy ste kúpeľný hosť.“ Nedala sa Martina.                                                            „Nie, ja tu už pár rokov pracujem.“ Povedal neznámy a začal si naprávať okuliare, ktoré naprávať nemusel, lebo sedeli pevne na nose. Vystrel ruku k Martine: „Som Gróf. Pracujem v Salvátore. Som lekár.“ Predstavil sa neznámy,  teraz už známy muž.
Paľo, ten si žil, ako doteraz. Opravoval kamarátom autá, vyžíval sa v rýchlej jazde na motorke, chodil po zábavách do susednej dediny. Bezstarostne si užíval svoju mladosť a svoju slobodu. Keď Martina prišla po čase domov k mame, vyhľadal ju. Bol bezprostredný a, akoby neubehlo pár týždňov, správal sa rovnako. Privítal sa s ňou tak, ako predtým, bozkom. Nebol to bozk náruživý, tomu Martina zabránila a odtiahla sa.                                                                                „Prečo si odišla pracovať tak ďaleko? A prečo si mi nepovedala, že máš zmenu zamestnania v pláne?“ Nedočkavo čakal na vysvetlenie. Martina sa jeho záujmu tešila, lebo si myslela, že predsa zmení svoj vzťah k nej:                       „Povedal si mi, že sa so mnou neoženíš. Chcela som byť od teba čo najďalej, aby som si našla muža a vydala sa. Vieš veľmi dobre, že chcem rodinu. Alebo si si to rozmyslel?“                                                                                                                   „ Nie, nerozmyslel! Len prečo tak ďaleko? To ti mama nenamietala, že znovu nebudeš doma? Predsa si mi to mohla povedať! Keď sa ma na to Zoja pýtala, bol som ako blázon. Vôbec som nevedel, kde si?“ Hneval sa Paľo. Utrpela jeho mužská pýcha. Nárokoval si na radenie ako prv na randenie.                                                                                                          „ Ja si budem hľadať chalana. Povedz mi, máš niekoho?“ Chcela vedieť Martina, či sa niečo nezmenilo. Či jej minule neklamal, keď tvrdil, že sa ženiť ešte nechce.                                                                                                                                       „ Nie, nikoho nemám, nemusíš žiarliť.“ Zasmial sa, akoby mu dobre robilo, že mám záujem o to, čo robí.                „Nebudem žiarliť. Nemám na koho, keď už nemám chlapca, o ktorom som si myslela , že patrí mne a že má i určitý záväzok. Dal si mi uveriť, že mojím nechceš byť. Takže nemám na koho žiarliť.“                                                                     „Ty trdlo! Ja vidím v tvojich očiach a cítim, že sa tvoje city ku mne nezmenili.“ Paľo sa stále usmieval a chcel ju znovu objať. Martina vystrela ruky.                                                                                                                                                                       „ Netráp ma. Nechcem, aby sme sa viac stretávali. Takto sa od seba neodpútame. Šťastie prejde okolo nás a my ho nezbadáme, keď budeme spolu. A cieľ žiaden!  Nechceš ma ako ženu a ja ťa nechcem ako priateľa.“ Martine bolo veľmi ľúto. Slzy jej naplnili oči a vytvárali potôčiky na jej  broskyňových lícach. Nech ju ako srdce bolelo, musela ho poslať preč. Dúfala, že keď mu povie, že ho nechce ako priateľa, že jej predsa len manželstvo ponúkne. Bože taká stará a taká naivná! Otvorila mu dvere a posielala ho preč.                                                                                                                     „Ty ma posielaš preč? Ty ma vyhadzuješ? Ak teraz odídem, nikdy viac s tebou slova neprehovorím.“ Paľo držal kľučku dverí a hľadel na Martinu. Martina nemohla odpovedať. Obrovská hrča jej upchávala hrdlo a tak len mykla plecom. Paľovi potemneli oči. Bolo v nich niečo nedefinovateľné, čo nikdy pred tým v nich nevidela.                                           „Zbohom!“ Zvrtol sa, zoskočil zo schodíka a nikdy viac tie dvere neotvoril. Nikdy viac Martinu neoslovil. A aj keď Martina sa na neho nesťažovala, krivého slova na neho nepovedala, naopak chválila a šťastie mu priala,  keď sa i stretli, nikdy viac ju nepozdravil. Stali sa z nich cudzí ľudia. Oči sa vidia, ale srdcia nepočujú. 
Bratranec Ľubo, so ženou Martou, jedine tí mali lásku v srdcia a svoje šťastie si v kočiari vozili. Syn Tomáš rástol a všetci aspoň kúsok šťastia si z jeho úsmevčekov trhali a v srdciach ho nosili.
 

Čas, ten nezastavíš | stály odkaz

Komentáre

  1. hm...
    uz som sa vyjadrila, ze pribeh je zaujimavo napisany, dnes ma zaujalo aj to, ze obcas pises v prvej osobe:)
    publikované: | autor: SOB (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. no presne,
    podpisujem sa pod sobika,niezeby som sa chcela opicit,ale sobik vykrada moje myslienky,tak co mam pisat?!:-))
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  3. SoB, Bonnie,
    je to náhoda. Nedostatok mojich schopností. Martina hovorí v prvej osobe v priamej reči,.
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Vasi,
    kazdy den klikam ze kde moj serial.. som si to vychutnala v tichucku, pokoji, ked cely cas som mala len pre seba, nikto sa ma nic nepytal, nic nechcel, nevolal.. vdaka :)
    publikované: | autor: jajaj (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. Je to moc hezký! Celý.
    Mám to samý. Ale nemám bejbinu, čti babinu, ani ženu. Ta se na mně vyprdla.Akurát se neměla nechat zavřít.
    Mám dvě dospělí děti, dvacet sedum a třicet jedna, který musím nějak prostravovat, uchránit hnízdo, a sám přežít z mýho důchodu.
    Je to moc náročný. neboť i naši mladí jsou dost nároční.
    Tak jsem si umanul, že si najdu kamarádku a utratím s ní celej důchod.
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  6. jajaj,
    ďakujem, budem sa musieť pousilovať, čo najskôr to skončiť, len musím mať kľud a momentálne som ako kypriaci prášok, alebo pružina, len streliť
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, neautorizovaný)
  7. Miťo,
    ďakujem. Kamarátku si nájdi. Len prosím ťa, s tým rozhádzaním dôchodku sa brzdi
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. Vasiliso, a proč, z jakého důvodu?
    Říkám si. Proč bych nemohl s kamarádkou na lososa, nebo na rostbíf, nebo palačinky a hrnec kafe?
    Proč by měli mé děti rozfofrovat všecky peníze a já je měl živit?
    Vyprdnu se na ně.
    Najdu si nějakou příhodnou, příjemnou kamarádku a začnu s ní chodit mezi lidima.
    Možná si koupím i nový tričko a rifloše.A šiltovku.A brejle.
    Včera mě vytočil syn, tak jsem šel na černohorský řízek, sakumprdum. Dost mě překvapila cena, která původně začínala u sumy tři padesát, reku ustojíme.Prdlajs.
    Musel jsem vymobilovat dcéru, protože jsem to nedokázal sníst, ale nevadí.
    Teď su emocionálně vyladěný na pizzu diabolicu.
    Tak nevím. Ale tam kamarádku nenajdu, choděj tam jen samý vytuningovaný, mladý kočeny. Ale zase, na druhou stranu budu chvíli mezi lidima.
    Tak asi už pudu.
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  9. vas,
    schopna si dost,nevyhovaraj sa,nedostatok ti nikto neuveri:-)skor sa mi zda,ze ked si ako kypriaci prasok,daj sa do kludu,nech nestrelis,my si na pokracovanie pockame.nenechaj sa od nas tlacit do presu:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  10. Bonnie, Vasilise nepíš, že kypřící prášek.
    Měl jsem kamarádky, žena mi je postupně zakázala, tak ty nechtěly vo ničem co bobtná ani slyšet.
    Ale zase , na druhou stranu, upřímnost se cení. Větčinou. Někdy taky né, no co už. Včil už nic, co?
    Napadá mne, že vezmu Tě má milá do presu, neboŤ to už déle nesnesu, podej mi svou dívčí dlaň, ráno budeš jako laň. A tak. Ale mně napadaá tolik ptákovin a nesmyslů, že až.Tak se nezlobte.
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  11. Bonnie!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
    počúvla som ťa, na diaľku, som akosi cítila, do kľudu ľahu som sa dala a počkala, kým som nestratila schopnosť pdp
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  12. Miťo,
    veď vieš, aké sú ženy. Idú za chlapom, kým nesmrdí grošom. tak ich nechaj v domienke, že ten dôchodok je pomerne vysoký. Rozmýšľam, silno, či ti nepodať moju dlaň, aby sa stal do rána zázrak a premením sa na štíhlu laň
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  13. Vasiliso:-))))))
    Ty laňko,a co když většině mužů se líbí krásně urostlé ženy, moravského typu? Krev a mlíko. Že nemusíš mít strach z ublížení na zdraví?
    Vono u anorektiček to hrozí poměrně často.
    Slovy básníka to povím stručněji. Stačí, když podáš mi svou dlaň, nemusíš být nutně štíhlá laň.:-)))))
    publikované: | autor: Mito (e-mail, web, autorizovaný)
  14. vas,
    dobre si urobila,dievka moja,uz je lepsie?:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  15. Miťo,
    aj na Slovensku sa náje vestenická bohyňa - dolná, horná, na Morave hľadať.
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  16. bonnie...
    dievka moja-toto oslovenie mi už dávno v ušiach nezarezonovalo
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  17. vas,
    navrat k folkloru ma nahodou bavi a zda sa,ze i teba:-)zial,nemozem navrhnut plny priklon k nemu,lebo si v nom lepsia a v mojich komentoch by sa hromadili klasicke opytovacky,ze o com tocis:-))
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  18. Bonnie,
    čože, čože taká neistota z teba dnes sála? Ve´d ty ke´d máš pri sebe SoB, tak si neporaziteľná!
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  19. ved ale
    vidis tu dagde sob-a?za desi flaka,alebo riady umyva,ze sa nehanbi,takto ma zneistovat!:-)))
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  20. nonono:))
    Sob je stastna ako blcha, dieta dnes uspesne zvladlo statnice...a riady su mi nateraz celkom ukradnute:)))

    publikované: | autor: SOB (e-mail, web, neautorizovaný)
  21. wow,
    mila blcha,blsim sa s tebou a posielam velku gratulaciu!:-)pche,co tam po riadoch:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  22. Bonnieee♥
    uzasneee, blsis sa so mnou? Slzu dojatia stieram z oka, dakujem za gratulaciu, riady boli a budu, no taketo dni si treba vychutnavat, juch:))
    publikované: | autor: SOB (e-mail, web, neautorizovaný)
  23. jasne,s tebou,zasluzis si vyjuchovanie,ved mas na tom geneticke a ine zasluhy:-)
    publikované: | autor: bonnie (e-mail, web, autorizovaný)
  24. SoB,
    mamka dobrá, gratuľujem k tomu úspešnému koncu. na riady sa v..., nezhnijú, ujúkať od radosti treba,
    publikované: | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014