Dnes do západu slnka som mala vysloviť vetu: Ľúbim ťa alebo aspoň mám ťa rada.

Ah, Bože, pre mňa to je ťažšie ako vycestovať na Severný Pól.

A tak rozmýšľam, čo som to za človeka. Kameň namiesto srdca? Duša sa mi rozpadla na atómy prvotnej energie, skondenzovala a skryštalizovala, či čo?

Ale ja ľúbim, áno ľúbim, ale nejako mi to na jazyk neprichádza.

- - -

Babka uvarila skvelý obed, aj vďaka tomu, že som jej nakúpila, som jej ho aj pochválila - ten obed  - že je šikovná a čo by sme bez nej..., ale ta čarovná veta mi akosi neto.. Mamina sa vrátila od zubára, ubolená, uplakaná. Pozerám na ňu... M M M ma ma mám ... a veď reku načo ... radšej jej pomôžem s praním.

Zobrala som sestru plávať, zaplatila som jej cestu, vstup. Hovorím: To z lásky. Ona sa na mňa milo usmiala.

Kamoška mi vybavila ubytko v Prahe a proste ju mám rada.. ale radšej jej poviem Trapka, ďakujem ako Mám ťa rada.

- - -

Otec bol nervózny z môjho šoférovania, jemu tú čarovnú vetu dnes nepoviem ani keby ste ma mučili.. lebo som hrdá jak páv. Druhá segra utiekla za frajerom, ani som ju dnes nevidela.

- - -

Ľúbiť? Neľúbiť? Koľko? Ako? Vysloviť to? Nejde to aj bez toho? Vy to fakt na bežnom poriadku svojim blízkym hovoríte?

Spomenula som si, že mi to pár ľudí už povedalo,  že ma majú radi. A ja tak rozmýšľam, kedy som to sakra povedala niekomu ja?

Ufff... ľadová kráľovná