Ahoj..som práve v škole.A zistila som zaujímavú vec.Páči sa mi tu.

Divné nie?Odkedy som sa s Terezou pohádala,tešila som sa do školy.A nechápem prečo ma netrápi nejako viac, že som s ňou pohádaná.Som akoby v nejakom tranze....OOOOOOOOOOOOO...znie to strašidelne,nie?

No ale tak idem o niečom inom.

Je zaujímavé,že vždy keď´ nájdete svoju spriaznenú dušu,myslíte si,že je to navždy.

A potom príde ten zlomový okamih a všetko je zrazu preč a hovoríte si:Prečo som bola taká sprostá???

Nikdy predtým by som nepripustila,že sa to môže skončiť tak,že sa s tým človekom nebudem už rozprávať..Ale to asi nikto...Potom na vás príde ten smútok..budete sa to snažiť s tým človekom riešiť..Ale už to nikdy také nebude..Nebude to už rovnaké ako predtým...Desí ma pominuteľnosť priateľstva a lásky...Keď´raz niekoho mám rada tak ho mám rada nie?Ako to môže len tak zmiznúť....??????

blbé nie?a tých,ktorých už nechceme mať radi a ublížili nám,tý sú stále niekde vnútri nás a nemôžme ich stadiaľ dostať...a to ma najviac štve.......