Takže, kto vlastne som? Nie som nikto a predsa som súčasťou tohto sveta. Som dospelá, som dcéra a kamarátka. Som sestra, vnučka a neter, som sesternica a spolužiačka... To všetko ma definuje, ale zároveň nič z toho nehovorí, kto vlastne som. Nie som si istá, či človek môže posúdiť sám seba. Jasné, viem čo mám rada a čo sa mi páči, poznám svoje názory, ale občas proste o všetkom začnem pochybovať... A keď sa dostanem do zlej situácie, bola by som schopná otočiť svoje presvedčenie o sto osemdesiat stupňov, len aby mi dali ľudia pokoj.

Som zmätkár prvého stupňa! Mojim snom je, že to všetko raz skončí a nejako sa môj život upokojí a ja sa prestanem dostávať do trápnych situácii, ktoré len posúvajú moje sebavedomie na bod mrazu. Som nešikovná. Sľubujem veci, ktoré nedokážem splniť, mám svoje zápory, za ktoré sa hanbím. Ale je tu aj niekoľko kladných vecí. Viem, že som dobrý človek, aj keď to tak občas nevyzerá. Nepáči sa mi, keď musím spĺňať predstavu iných okolo seba. Chcem byť svojská a idem si za tým zubami nechtami. Alebo aspoň väčšinou.

Mojim veľkým snom je, že sa stanem spisovateľkou. Nemožné?! Ty?! Takto to vyzeralo pred necelými piatimi rokmi. V dobe, keď sa už knihy veľmi nečítajú a mnohý mladý ľudia radšej sedia za sociálnymi sieťami, keď si veľa mladých dievčat myslí, že vie písať, presne v tej dobe som sa rozhodla. Netvrdím, že som úžasná a už som niečo publikovala. Moje písanie má stále svoje muchy, ktorých sa snažím zbaviť. Ale viem, že na to mám, ak sa trochu viac posnažím.

Bohužiaľ, moje začiatky neboli nič moc. Začínala som s perom na papieri s mojom najlepšou kamarátkou na základnej škole. Písala som fikciu, ktorá ma skutočne pohltila. Ledva som to stíhala popri škole a svojej nevyliečiteľnej lenivosti, ale nejako som to zvládla a dopracovala som sa až ku klávesám počítača. Za pomoci svojej kamarátky a Twilight - ktorý sa v tom roku stával hitom - som objavila stránka, kde som mohla pridávať poviedky na túto tému. Aj keď som nikdy nebola veľký fanúšik Súmraku /nedočítala som ani 4. knihu a už vôbec som nevidela všetky filmy/ bol to dobrý začiatok. Takže odtiaľ som sa odpichla.

Ale nebol to taký úžasný štart, ako sa spočiatku zdalo. Možno niektorí viete, že najlepšie sa píše v depresiách a v zlej nálade celkovo, no a tak to bolo aj so mnou. Spočiatku to bolo super, vždy som mala čo napísať, pretože som sa potrebovala vyventilovať. Dovolila som však, aby depky ovládli môj život. Ak som ich nemala, nenapísala som ani čiarku, ak som ich mala, ľahko sa stávalo, že som sa dostávala na hranicu života. Takže sa tu vyskytol aj situácia, kedy som sa vážne chcela zabiť, ale jedna múdra žena ma presvedčila o tom, že základná za chvíľu končí a ja pôjdem na strednú, kde spoznám nových ľudí a začnem nový život. Poradila mi aj, aby som písala o svojich pocitoch, kedykoľvek to bude možné. Jej rada mi pomohla a vďaka tomu som ešte stále tu. Ale vráťme sa späť k písaniu. Potom prišlo obdobie tzv. ticha pred búrkou. Od začiatku môjho písania ma moja rodina nepodporovala. Hovorili, prečo to robíš a na čo to je. Strácaš čas, radšej nám poď pomáhať. Už choď spať je neskoro. Konečne to vypni a tak podobne. Moje písanie sa stávalo bodom hádok s rodičmi aj staršou sestrou. Začínala som mať pocit, že sa na to naozaj nehodím a mala by som prestať.

Po hádkach prišlo obdobie plaču a presvedčenia, že nie som dobrá. Tak som urobila to jediné, čo mi ostávalo. Vypla som počítač a zbalila všetky svoje zošity s príbehmi do skrine. Toto obdobie trvalo niekoľko mesiacov, zatiaľ čo vo mne sa to všetko hromadilo. Ale úprimne, nestala som sa za ten čas ani lepšou sestrou, ani dcérou, ani študentkou. Bola som to proste stále ja len bez jednej podstatnej časti. Akoby zo mňa vyrezali kus mojej duše.

Od toho okamihu viem, že písanie je moje a nikdy sa ho už nevzdám. Občas mám pochyby, ale to má snáď každý. A tak som písala, písala, až som skončila v istom začarovanom kruhu stagnácie, keď som sa prestala zlepšovať a všetko stálo za veľké h****. Trvalo mi veľmi dlho, než som si to uvedomila a tak som sa rozhodla, že sa začnem "učiť" písať. Nezahodila som všetko, čo som dovtedy napísala, to nie. Len som začala uvažovať. Potrebovala som premýšľať nad tým, ako sa bude príbeh vyvýjať, aké budú postavy a ako to skončí. Odvtedy sa snažím neskákať do písania po hlave. Nie, pokiaľ sa chcem stať skutočne dobrou. Často sa totiž stávalo, že som sa dostala do stredu deja a potom som zistila, že všetko sú to úplné kraviny, ktoré dej neposúvajú, veci sa hýbali príliš rýchlo alebo príliš pomaly. Potrebovala som nahodiť svoje vlastné tempo.

Síce stále pridávam poviedky ako twilight "maniačka", ale za posledný rok sa toho dosť zmenilo. Okrem nápadov, ktorých mám priveľa aj svoj spôsob písania som povýšila na inú úroveň. Síce to ešte nie je na vydanie bestselleru, ale celé je to na dobrej ceste. Alebo aspoň bolo...

Teraz opäť stagnujem. Alebo skôr stávkujem. Beriem si nedobrovoľnú pauzu. Behom tých piatich rokov sa mi to stávalo často, aj keď asi nikdy nie na tak dlhý čas. Ale keď máte problémy doma v rodine a taktiež v škole, občas nemáte chuť sa dať ani do písania. Je to už pár týždňov a veľmi mi to chýba. Síce sa k tomu snažím zas nejako vrátiť, ale nie je to ľahké. :)

Toľko o mojom sne stať sa spisovateľkou a aspoň niečo o mne. Neviem, či si to niekto prečíta, ale je mi to jedno. *T*