Ráno sa usmieva. Možno ani nie naozaj, iba očami. Omotaná červenou dekou pije svoju kávu medzi kvakami rosy. Pri okne, cez ktoré ju sledujú stromy. Nevraví nič. A ja počujem všetko.

Milovaná, tie myšlienky si schováva do vlasov na ramenách. Nepustí ma, nesmiem nič povedať. Nikdy nesmiem povedať viac ako dobré ráno.

Pozerá sa na mňa, iba keď sa tvárim, že ešte spím. Aj to len jedným okom. Potom sa otočí k oknu, privonia káve, zahľadí sa do prázdna, a palec si priloží k perám. Vždy keď rozmýšľa, kúše si nechty.

To všetko čo môže nazvať nešťastným osudom, v túto minútu nazýva životom, to všetko, z čoho bežne plače, na tom všetkom sa teraz smeje. Hrdlo sa jej nadúva, keď na to myslí, hrudník sa myká a jej tvár je plná ironického úsmevu. Miluje to. Až keď  začne existencia bolieť, až vtedy ju nazývame životom. Mŕtve už nebolí. A ona to vie. A smeje sa.

A ja s ňou vlastne nie som tam.