Kde bolo, tam bolo,na východnom, či západnom Slovensku, bola   jedna bohatá ríša. Nebola to ríša zlata, ale ríša zlatých ľudí . V tejto ríši- neríši často pobývala víla Amálka. Všetci ju radi mali, všetci ju zbožňovali a všetci sa veľmi tešili, keď prišla na ich územie. Amálka mala oči zvedavé a stále vyočené, ako dve nuly. A jej postavička bola taká krásna, v páse ako osa, či štíhla osmička. A tak ju volali i Amálka 008 sukničková. Keď Amálka hovorila, všetci od úžasu vzletných slov  mlčali, ale ústa sa im usmievali, srdcia láskou a šťastím trepotali, lebo z Amálkiných úst len samé perly vychodili. Nikto sa na ňu nedokázal ani nahnevať, nikto jej nedokázal ani vlások na hlavičke skríviť a nie to sa na ňu uraziť, keď niekedy niečo  aj ostrejšie povytýkala, pravdu pred oči prestrela, alebo jej nejaká duša zle porozumela, hoc aj taká múdra, ako vraj vasilisa .  A Amálka sa tiež trochu trápila, lebo si myslela, že ju urazila. Nie, nie, nebolo to tak.Nebolo treba ospravedlňovania, nebolo treba žalostenia. Stačilo na okienko zaklepať, očičkami zaklipkali a ďalej tešiť sa, že sa môžu navštevovať a RADOSŤ RADOSŤOU RADOSTI prejavovať .