(Skromný príspevok k oslavám 60. narodenín židovského a demokratického štátu)

Necelý mesiac predtým, ako OSN bez súhlasu domáceho majoritného palestínskeho obyvateľstva rozhodla o vzniku Izraela - a krátko pred masakrom Palestínčanov v Deir Jásin - škrabkal na dvere washingtonskej administratívy starý chorý chlap. Bol to Júda Leon Magnes a prichádzal z Palestíny v mene intelektuálov zjednotených v Brit šalom - Zmluve pokoja, medzi ktorými bol aj Martin Buber. Chcel dôrazne zasiahnuť proti vytvoreniu "židovského štátu". V stareckej jasnozrivosti videl hrôzu, do ktorej sa Palestína - domáci Palestínčania aj prisťahovaní židia - ponára a celou silou svojej osobnosti žiadal dvojnárodné riešenie.

Dvere zostali zatvorené. Americkí agresívni sionisti - odporcovia štátu dvoch rovnocenných národov - na čele s Ben Gurionom mali na americkú administratívu dostatočne silný vplyv, aby ich Magnes nevyrušoval v prípravách. Ben Gurion vyhlasoval, že Palestínčania nebudú so židmi ochotní v dvojnárodnom štáte spolužiť. Ako v iks prípadoch predtým a potom, šlo o projekciu. Bol to Ben Gurion, kto za žiadnu cenu nebol ochotný spolupracovať s Palestínčanmi. V "židovskom štáte" Izrael sa s nimi nepočítalo. Povedačky o tom, že s Palestínčanmi sa nedá, boli určené len pre média, pre verejnosť. Americká administratíva zmanipulovaná americkou židovskou loby žiadnu vyfabrikovanú kebylógiu ("keby sme boli s nimi v jednom štáte ako rovnocenní, Palestinčanom by to nevyhovovalo") nepotrebovala.

Keď vznikol štát Izrael, Magnes naivne dúfal, že naň USA okamžite uvalia sankcie, aby zabránili etnickým čistkám. Nedočkal sa. Do októbra 1948, kedy tento obdivovateľ Mahátmu Gándhího a odporca agresívneho nacionalizmu a militarizmu zomrel, mu bolo dopriate vidieť jatky, ktoré židia v Palestíne rozpútali a schytať pľuvance od vlastných, že nie je patriot, ale obyčajný ghettový žid a defetista. Nevedno, či Magnes zostal aj na prahu smrti presvedčeným sionistom. Alebo pochopil, že svojím pôsobením v Palestíne, kde žiadal už v roku 1922 (dávno pred holokaustom) vytvorenie židovského štátu, tiež prispel k nekonečnej blízkovýchodnej vojne.

Magnesov osud je príbehom amerického žida - bigota, ktorý sa zaslepene hrnul do Zeme zasľúbenej namiesto toho, aby sa pokúšal o vytvorenie židovského štátu v USA, na spôsob mormonov a iných siekt. A keď videl, kam zaslepenosť jeho vlastná a jemu podobných ženie blízkovýchodný región, zúfalo sa snažil napraviť škody.

V Palestíne sa vznikom Izraela začala nakba - holokaust Palestínčanov. Izrael potreboval etnicky vyčistené územie, na ktoré zvážal židov z celého sveta. Po masakre v Deir Jásine, ktorý sionisti vyhodnotlili ako úspešný, pretože prinútil celé susedné dediny ujsť pred rovnakým osudom, pokračovali ďalšie. Sedemsto tisíc Palestínčanov, ktorých generácie a generácie predkov žili nepretržite na tom istom mieste, bolo pod hrozbou zabitia vyhnaných zo svojich domovov a doteraz sa nikto z nich nesmie vrátiť. 

O palestínskych utečencov sa začala starať UNRWA. Táto utečenecká agentúra OSN usporiadala tento rok v úvode mája v centrále OSN v New Yorku výstavu o svojej práci - ako skromnú pripomienku svetu, že bujaré oslavy vzniku Izraela sú vzhľadom na utečencov, ktorí sa stále nesmú vrátiť domov, nepatričné. Generálny tajomník Pan Ki-Mun vzdal pri príležitosti výstavy hold jej pracovníkom za pomoc najbiednejším - vyhnancom. Uctil si však, na tú smolu, agentúru, ktorú Izrael označuje za zdroj palestínskeho utrpenia a s cynizmom izraelskému režimu vlastným vyhlasuje, že nebyť UNRWA, nebolo by ani palestínskeho utečeneského problému.

Krátko na to si Pan Ki-Mun dovolil niečo ešte horšie. Pri príležitosti vzniku Izraela zatelefonoval Abbásovi, aby vyjadril spolupatričnosť s utrpením Palestínčanov a dovolil si použiť pojem nakba. Rovnaký pojem použil vo svojom komuniké Vzápätí ho izraelská misia pri OSN ostro vyzvala, aby objasnil, prečo používa slovo, ktoré je "a tool of Arab propaganda used to undermine the legitimacy of the establishment of the State of Israel, and it must not be part of the lexicon of the UN." 

Prečo generálny tajomník OSN používa slovo, ktoré sionisti ZAKÁZALI.

Nevedno, čo im na to Pan Ki-Mun odpovedal. Pravdepodobne nič. Ak by sa izraelskej delegácii trápne vyhováral, korporátne média by už krákorili do sveta, že použitie pojmu nakba účinne oľutoval.

Pan Ki-Mun nastúpil na post geberálneho tajomníka OSN ako typický tupý byrokrat nezorientovaný v reálnom svete. Od začiatku svojho funkčného obdobia bol pod ťažkým vplyvom americkej židovskej loby, ktorá to má do jeho newyorskej kancelárie na skok (čo to bolo za nápad, premiestniť centrálu OSN do New Yorku?). Jeho proizraelská zaujatosť bola tak veľká, že ho Abbás verejne obvinil z neschopnosti byť nestranný. Počas svojho pôsobenia vo funkcii najvyššieho predstaviteľa OSN si Pan Ki-Mun vybudoval imidž hlupáka bez čo i len minimálnej imunity voči psychotechnikám hlavných amerických politických manipulátorov. Dlho mu trvalo, kým nazbieral nadkritické množstvo informácií o charaktere "židovského a demokratického" štátu Izrael a jeho prepojení na najagresívnejšiu časť americkej administratívy - a dospel k satori.

Pokiaľ viem, Pan Ki-Mun sa k blahoželaniam Izraelu k jeho úžasným šesťdesiatinám nepripojil.

Uvidíme, či je to ojedinelé gesto odporu, alebo sa pokúsi dostať OSN zo žumpy, kam táto celosvetová organizácia padla hlavne jeho neschopnosťou prehliadnuť zámery americkej židovskej loby.

Napriek tomu, že nie je dôvod porovnávať Magnesa s Pan Ki-Munom, treba predsa len spomenúť jednu ich spoločnú črtu: neschopnosť odhadnúť dôsledky. 

Deti v škole pre palestínskych vyhnancov. Zdroj: wikipedia Z nakby sa zachovalo málo fotografií - prevažne len ruiny pôvodných palestínskych dedín a ľudia v utečeneckých táboroch. Zo židovských teroristických akcií voči domácemu obyvateľstvu dokumentácia chýba. Palestínčania fotoaparáty a kamery nemali a teroristi svoje zločiny spravidla nedokumentovali. Hoci - ťažko povedať, čo všetko je v nejakom izraelskom Bad Arolsene.

Namiesto torty  k šesťdesiatinám znovu mapa: