Len pred pár hodinami som zamávala rodičom na Shanghaiskom letisku a opúšťam hostel naložená preťaženým rupsakom a ťahajúc za sebou preťažený kufor, s veľmi zmiešanými pocitmi a malými pochybnosťami o tom, či sa mi toto všetko ešte vôbec chce. Aj teraz však bol môj osud naporúdzi, aby mi dal znamenie, že  chce. Pohár, do ktorého som si namiešala môj životný koktejl sa ešte nevyprázdnil a  chutí rovnako lahodne ako vždy.

„Ahoj, aj ty mieriš do Žltých hôr?“ Ozve sa spoza môjho chrbta mäkká nemecká angličtina, v dlhočiznom rade plnom Číňanov, čakajúcich na vlak do Huangshanu – Žltých hôr, kam som veru mierila. A tak som prestala byť sama, hneď ako som začala. Alex bolo asi to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Vtipný chalanisko cestujúci na rovnkom budgete, hovoriaci po čínsky a v Žltých horách už bol.

            Čo sa týka výstupu na horu, nebola som veľmi optimistická. V provincii, kam sme mierili, vystrájali záplavy a živo som v mala v pamäti fotku autobusu uviaznutého na ceste s vodou do výšky okien, ktorú priniesli noviny China Daily na titulke. (Ako vždy, aj teraz som najprv kúpila lístky na vlak a potom čekla počasie.) Steven z hostela, kde som si bookla posteľ, mi mailuje, že počasie je zlé. Do vlaku v podstate nastupujem zmierená s tým, že budem 3 dni oddychovať na izbe, kým  pôjde môj ďalší vlak do Guilinu. Alex je však veľký optimista. Môže si to dovoliť, lebo je jedným z toho zvláštneho druhu ľudí ala Tonic, ktorým proste vždy vyjde počasie. Tak i tentoraz. V ten deň, ako sme do našej destinácie dorazili, prestalo pršať a svitlo slnko :)

Náhoda chcela, že sme dokonca boli v jednom vagóne, hoci pred tým sme s Tonicom za celý čas vo vlakoch nestretli jediného bieleho. Celé poobedie trávime rozprávaním, a potom aj plánovaním, a kým o siedmej ráno vystúpime na vlakovej stanici v meste Huangshan, sme dohodnutí, že tieto hory zdoláme spolu.

            Najväčším problémom týchto hôr je, kde prespať na vrchole. Niežeby bola núdza o hotelové zariadenia. Problémom sú ceny. Vskutku neskutočné ceny. Od 80 až po 160 eur za izbu. Rozhodli sme sa pribaliť do rupsakov spacák a uvidieť na vrchole.

Skutočným problémom ale, ako sme zistili neskôr, je vlastne  nedostatok informácií. Je možné si zarezervovať aj posteľ za 10-15 eur, alebo stan za 7, ako sme nakoniec urobili my. Ale na internete o tom nikde nenájdete ani zmienku. Neviem, či si to všetci turisti, ktorých blogy som čítala na nete, nechávajú pre seba ako malé súkromné tajomstvo, alebo som čítala len blogy tých, čo si môžu dovoliť zaplatiť na noc predražený hotel. Každopádne, ak sa raz vyberiete do Žltých hôr, v mestečku Tangkou, kde je vstupná brána, pohľadajte pána Hu. Vlastne ani nemusíte, on si nájde vás.

I nás oslovil drobný, podozrivo vyzerajúci Číňan s vodovými očami: „Ahoj, ja som pán Hu.“ Alex naňho hľadel ako na miestneho blázna. „No dobre, a čo má byť?“ Ja som však už vedela koľká bije. Ujo je v tejto oblasti natoľko známy, že sa dostal i do Lonely Planetu. Je schopný vybaviť čokoľvek. Hovorí skvelo po anglicky a vie čítať všetky myšlienky a želania bielych turistov. Neváhajte zveriť váš osud na horách do jeho rúk.

 

Vskutku neviem, prečo sa tieto hory volajú Žlté. V podstate sú všetko, len nie žlté. K strmým belostným skalám jej vrcholov sa túlia vždy zelené svieže borovice, a tiahnu sa kam až oko dovidí, aby sa stratili  v modravých odtieňoch tam niekde v diaľavách. Tak iné oproti slovenským horám horičkám, kde krásne vidíte, kde jedno pohorie končí a druhé začína. Schovali by ste ich do vrecka. Tu hore na Huangshane máte pocit, že jediné čo pokrýva ozrutnú plochu celej Číny sú len tieto hory. Od nevidím až do nevidím.

 

 

 

Huangshan, ako všetky ostatné Čínske hory, pretkáva množstvo cestičiek a lanoviek. Samozrejme, každá z cestičiek znamená schody. Tentokrát však Číňanom túto ich pochybnú lásku k schodom nemožno vôbec vyčítať. Bez nich by ste sa na Huangshane nepohli.

 

Ubytujeme sa v staníkoch na basketbalovom ihrisku pred hotelom, ktoré nám vybavil pán Hu (vážne, čakala som aspoň dáky kempingový plácek) takmer na vrchole.

 

 

Počasie je nádherné, obloha modrá, a máme ešte pár hodín do zotmenia, tak sa vyberieme k Xihai Grand Canyonu, a prehajkujeme tento okruh v spoločnosti veselej vyspevujúcej a vyrevujúcej čínskej partie s jednými Američanom.  Zisťujem, že stážovať v Číne je veľmi populárne, a všetci zažívame rovnaké rozčarovanie nad čínskymi podmienkami;) Okruh prejdeme dosť rýchlo, lebo sme nakoniec poháňaní búrkou. Kúpime predražené pršiplášte (tu hore je všetko predražené – fľaška vody ktorá stojí dole jeden yuan vás vyjde tu na hore za 10) a sme zvedaví, čo na to povie náš stan. Našťastie nepršalo moc, a hoci ja som zase raz ohľadom počasia a východu slnka pesimistická, Alex pred tým ako sa zazipsujeme do spacáku nastaví budík na pol piatu ráno. Zaspávame za zvuku chrápajúcich Číňanov zo stanov všade vôkol nás.

Živo začalo byť už o tretej. Všetci Číňania sa hlučne pripravujú na ranné pozorovanie východu slnka. Alex vykukne von a hlási hviezdnatú oblohu. Neverím, tak vyleziem tiež. A vážne.

Našli sme si výborný plácek na východ, mimo hlavnej cestičky, a zabalený v spacáku čakáme, kým sa tá paráda začne. „Musíme byť ticho, nech si nás ostatní nevšimnú a neprilezú sem hordy Číňanov,“ prehodím, a hneď ako to dopoviem, začnú k nám loziť hordy Číňanov. Je vtipné mať so sebou niekoho, kto rozumie po čínsky. Číňania takúto vec nepredpokladajú a nekladú si servítku pred ústa. Dosť sme sa na ich rečiach pobavili. O tichom a kľudnom rozjímaní pri zrode nového dňa však nemôže byť ani reči. Začínam mať vážne pocit, že toto je jeden z najhlučnejších národov na svete. Taliani s hanbou môžu zaliezť do kúta ako tichí a príiš ukríknutí. Aspoň že na tých fotkách ten huriavk okolo nepočuť :)

 

 

 

 

 

„More oblakov“, alebo to, čomu u nás vravíme inverzia.

 

 

Je skvelé začať deň na horách už o piatej ráno. Už o ôsmej sme zdolali prvý z hlavných vrcholov, Bright Top, 1860mnm.

Pred desiatou už stojíme pod najvyšším peakom – Vrcholom Lotusového Kvetu, ktorý je len o 4 metre vyšší, zato oveľa strmší a neprístupnejší. 

 

Do 12 naobed sme už pri stanovišti lanovky na opačnej, západnej strane pohoria. Je tu plno ako v Auparku po novoročných výpredajoch.

Sme radi, keď sa odtiaľ konečne dostaneme, sadáme do lanovky a v Tangkou do reštavrácie pána Hu na výborný a lacný obed. Na vlakovej stanici späť v Huangshane sa lúčime, Alex o štvrtej odcháda do Nanjingu. Nie nadlho. Naše cesty sa opäť križujú v Guiline. 

Vítame sa ako starí známi. Guilin je nudný, hlavne pokiaľ ste tu už druhý krát. Všetky najkrajšie scenérie sú na ceste do alebo v Yangshou, mestečku opodiaľ, tak sa dva dni len tak potĺkame mestom.

 

 

 Môj vlak do NanNingu stihnem v poslednom zlomku sekundy. Však ako vždy mám na všetko čas, a potom aby som trielila hore na druhé poschodie do čakárne, dole po schodoch na nástupištia, a potom ešte hore a dole po schodoch nadchodom k nástupišťu číslo 2, všetko za 3 a pol minúty. Geniálne vymyslené. Kufor toho už veľa nevie, rovnako ako moja ruka. Nevadí, ešte aspoň do Hanoja musia vydržať. Jeden aj druhá.

Očami prevraciam, keď si partia 40-tnikov vedľa mňa vyberá z vozíku s občerstvením fľašu smradľavej čínskej pálenky. Nakoniec to nebolo také zlé, alkohol im dodal odvahy a tak 7 hodín cesty ubehne veľmi hladko a rýchlo počas väčšinou síce dosť nezmyselnej, ale vtipnej konverzácie. Nakoniec som prinútená narátať po čínsky do desať, za potlesku celého vozňa :D Môj kufor pri skladaní dole z úložného priestoru nad hlavami už po druhýkrát niekoho skoro zabije, lebo ani statný pán, ktorý mi s ním pomáha, ho neudrží a takmer padá dievčine na sedadle pod ním na hlavu. Cestu taxíkom do hostela už bez ujmy neprežil a odtrhlo sa jedno pútko. Modlím sa za trvácnosť toho posledného.

 

 

Vietnamská hranica po prvý krát

 

 

Tu v Nanningu bývam v skvelom hosteli. Vedie ho ukecaný amík z Texasu, Weston.  Izby sú viac ako luxusné a Weston viac ako nápomocný ohľadom všetkého, čo sa týka predovšetkým Vietnamu. Vybaví víza, lístky, vlaky, ubytko a poskytne všetky potrebné informácie. Na posledný úsek cesty veľmi užitočné a praktické. Ostávam niekoľko dní. Bývajú tu iba západniari a všetci už mieria do Vietnamu.

Od kedy som opustila Alexa počasie mám také typické moje. Búrky, tajfúny a tak. Do mesta sa vlastne ani nedostanem.  Jeden deň sa odhodlám k vodopádom Detian, ležiacim na hranici s Vietnamom, aby som mohla aspoň kúsok nazrieť do vietnamskej zeme, kým sa tam naozaj odhodlám.  Druhé najväčšie transkontinentálne vodopády na svete.

 

 

Celý deň leje. Vodopády ešte mohutnejšie ako zvyčajne, rieka rozvodnená a tak sa nemôžete na bambusovej loďke odviezť k jeho závojom. Neostáva nám (tentokrát mi robí spoločnosť 60-ročný Nór Sven) iné, ako ťapkať sa v blate okružnou cestičkou okolo vodopádov a pozorovať ich len z pevnej zeme.

 

 

 

Hore na hranici je množstvo stánkov predávajúce vietnamský tovar, prekvapivo sa sústrediace na voňavky a porno filmy, ale môžete zohnať aj cigarety, šperky a sušené ovocie. Kameň, označujúci hranicu medzi Čínou a Vietnamom, napodiv, nikto nestráži.

 

 

 

 

Kráčajúc späť povedľa  hučiaceho vodopádu, trápiac sa s rebelujúcim dáždnikom (každých 5 sekúnd si zmyslí sa zavrieť a pricvaknúť mi pritom vlasy do jeho kovovej konštrukcie), som si zrazu uvedomila, že toto bol môj posledný výlet. Jediné, čo ma v Číne ešte čaká, je jeden deň oddychu a dávania sa dokopy kým vyrazím v ústrety ďalšej mačke vo vreci, akými tieto stáže vždycky sú. Zrazu ma premkol strach. Ani nie strach, ale taký ten nechutný pocit, ako keď prídete ráno na základnej do školy a nájdete všetkých spolužiakov v laviciach opakovať si na písomku z bioly, kým vy ste úplne zabudli, že v ten deň vôbec máte biolu. Našla som sa takmer na hraniciach a totálne nepripravená. Veď ani neviem, aký majú vietnamské dongy kurz (vtedy pri vodopáde som ani nevedela, že ich mena sú dongy).  Neprečítala som si jedinú informáciu o tejto krajine. Ani som si neklikla na web stránku mojej ďalšej jazykovky, ak vôbec dáku majú. Dokonca netuším, ako  sa volá manažérka, a nemám jediné telefónne číslo. Nič. Chce sa zasmiať sa samej nad sebou. Volám Westonovi, že ostanem v hosteli o deň dlhšie. Mám ešte dáke čítanie na práci :)

 

Hotovo. A tak tu teraz sedím, píšem tieto slová, a som neskutočne šťastná. Neviem, do čoho idem, čo ma čaká, som sama a jediné čo mám, je kufor plný šiat a somarín, ktorý už ledva drží pokope.  A v bruchu opäť cítim to príjemné šteklenie, ktoré máte, keď sa vydávate do neznáma a čaká vás výzva, ktorá je síce náročná, ale viete, že všetky esá máte v rukáve (aj keď to šteklenie môže byť spôsobené aj glgom slovenskej slivovice, ktorú mi naši nechali na prečistenie čriev a odvtedy pravidelne prečisťujem).

 

Zbohom Čína, hor sa do Vietnamu!!!