Konečne vypadnem na celý deň z bytu. Nebudem počúvať či som obedoval, desiatoval, olovrantoval a podobne veci okolo jedla. Slnko ma cez okná na balkón nabíjalo vitamínom E a energiou. A to som dnes nemal ani RedBull. Nálada bola jasná. Vlak som vedel a vedel som aj kedy sa vrátim. Večer. Dnes idem do divadla. Nie do SND...

            Na vlakovej stanici kde je moje rodné aj trvalé bydlisko bolo pomenej ľudí ako obyčajne. Bol skoro obed a môj vlak nemeškal. Nastúpil som asi s troma ľuďmi a usadil sa vo vozni. Situácia bola nasledovná. Ja som sedel pri okne, ale nie v smere jazdy. Oproti mne sedel postarší pán ktorý civel von oknom, čo mi dávalo najavo, že len tak často na smer Bratislava necestuje. Vedľa neho sedel úžasný tip, kde som sa aj ja sám zasmial, keď som si uvedomil, že ten pán naozaj tuho spí. Chrápal. Hlavu mal zaklonenú a bolo vidno že všetky osmičky ma prerezane už aspoň 8 rokov a v celej ústnej dutine má len tak cca päť plomb. Na mojej strane sedela mladá študentka asi tak o tri roky staršia ako ja a rozoberala diela Shakespeara, konkrétne Hamleta. Viac som nevidel, čo by mňa aj zaujímalo lebo trošku sa do toho starám. Ale o tom inokedy.

            V Bratislave som bol pravidelným príchodom o 13,31h. Samozrejme, že tam to už žilo viac ako na mojej stanici. Pri vchode od koľajísk bol opäť pán s časopisom Notabene. Keby som mal viac peňazí tak si ho aj zoberiem, lebo spolužiačka ho kupuje a hodnotí ho ako jeden jediný časopis ktorý nie je bulvár, ale časopis na informácie. Nenájdete tam napríklad titulok o tom, ako sa údajná herečka Zuzana Fialová napchávala kokaínom alebo inými svinstvami. Aj keby! Je to jej vec a náš čo do toho. Preto nechápem, prečo by som mal ja čakať na jej dôkazy že to tak nie je. Kašlime na to. Sú aj zložitejšie veci, ako sa starať do známych tvári Slovenska a nakladať im, aby sa bulvár predával dennodenne. O tom, že mladá mamička si musí privyrábať predávaním týmto časopisom ich netrápi. Tú som stretol na Račianskom mýte, čo ma troška dojalo. Jedno dieťa v kočíku a druhé na rukách. Nebola to cigánka alebo Rómka, ale pekne obyčajné a unavené dievča. Vtedy som si uvedomil, že som aj rád, že moja „vedúca“ do mňa hustí denne poriadnu stravu ale v trojnásobnom podaní. 

            Konečne som prišiel ku môjmu najlepšiemu kamarátovi. Bohušovi. Teda priateľovi. Medzi kamarátom a priateľom je rozdiel. Ale aj dvojzmyselný... :oD Zostaňme pri tom jednom. Mali sme namierené na Miletičku.

-         No nazdar Tome! – vnútorný monológ zavádzam tomu, že sakra kde si toľko... ale niee...

-         Čau. Kokos čo je dnes za deň? Lebo mám pocit, že okolo išiel Titanic a pár ľudí bral môj autobus.

-         Je utorok a pochybujem že, cez náš Dunaj alebo u teba Váh by prišiel Titanic. – zatváral dvere a posunul ma ďalej.

Ja, ktorý so seba robí idiota asi všade, som nazval raz v jednom autobuse Dunaj, Váhom. Neverili sme koľko ľudí sa tomu nejako rečou tela vyjadrí. Osem! Osem ľudí tomu uverilo. A to sme nevidel ešte dopredu kde, ma počuť určite bolo. A potom že, „Aj múdry schybí“ je natočene tak aby to vyzeralo blbo.

-         Máš niečo pitné? – spýtal som sa.

-         Ak si myslíš, že bratislavská voda je pitná...

-         Daj ju sem. Už som pil aj iné sračky.

-         Toto je sračka. – zasmial som sa a usadil som sa v jeho izbe.

-         Dnes si ma ani nevaroval, že nemáš upratané. – pokračoval som.

-         Však dnes mám upratané. – urehotane ma odpálil a podal mi vodu.

-         Aha... Síce podobá sa to na tvoj štýl.

-         No nehnevaj sa! Dnes som aj povysával...

-         Parkety?

-         Nie je to jedno?

-         Ale je... je...

Pustil mi pesničku ktorá sa mu páči a začal ju ako tak parodovať. Dopil som vodu, zobrali sme sa a išli sme na trh.

Cesta autobusom bola zaujímavá pretože mi povedal vtip a keď on povie vtip, tak ho aj hrá. A ja sa smejem jak splašený a ľudia si myslia, že fičím na nejakej extáze. To je pán herec!       

-         Povime ti vtip. – už to začalo.

-         No daj. Ale nech je to dobré. – zrazil som ho.

-         Ja mám len dobré vtipy.

-         Jasné. Ako napríklad sedí medveď na strome a štrikuje igelity do Tesca a okolo letí chladnička a medveď hovorí ďakujem nefajčím. – vyčerpávajúco na jeden nádych.

-         Nie. Tento si nepočul.

-         No počúvam...

Začal.

- Vážene zvieracie zhromaždenie. – vyzeral ako keby sa prezident dozvedel, že Slovensko sa musí spojiť s Maďarmi (ja nemám proti ním nič, ale aj tak)

Pokračoval:

-         Ako ste sa už dozvedeli, vedľa lesa nám postavili diaľnicu. Situácia je nasledovná...

Toto sa mi zas podobalo na príhovor nejakého paparazcu ktorý rozpráva o záplave Čiech z roku asi tak 2002?

-         Na tejto ceste nám zabilo sto vtáčikov, pätnásť jeleňov, sedem baranov, a sedemsto kocúrov...poprosím, aby myši vzadu nerobili tú mexickú vlnu!

A do mňa sto hromov. Vyprskol som jak sopka plná červenej hmoty ktorá sa musela dostať von. Nedýchal som. Len ma kosilo. Ono sa to tak ani nezdá vtipné, ale keby vám tento človek mal zahrať tragickú smrť škrečka, ktorého prešla kolobežka, tak ten vám z toho spraví takú haluz, že dovi.

            Konečne som sa uvedomil, utrel som si oči a ocitli sme sa na najväčšej časti Bratislavy kde sa nachádza najviac čínskych a možno iných od ruky zohnaných výrobkov. Prechádzal som všade kde sa dalo, ale tempom, kde ani nestihli povedať dobrý deň a už mi hovorili dovidenia. Keď nakupujem tak kupujem to čo potrebujem a ak to nemajú idem ďalej.

(poznámka autora: Práve mi vedúca oznámila, že obed je hotový... no neporazilo by vás?)

            Prišla mi SMS. Bola od mojej priateľky. Mady. Význam je taký istý ako u môjho priateľa kamoša:

-         Ahoj. ako ides obleceny? ja mam cinanky a oranzove tricko. oblec sa do nasho stylu.

Zastavil som sa prečítal som si to ešte raz. Dal som to prečítať Bohušovi a zabavili sme sa na tom.

-         Odpíš jej, že máš na sebe zelené tričko, modré nohavice a nech sa zladí. – povedal mi.

-         Nie! Si normálny? – zabavil som sa

-         Prečo? Vieš aká by to bola haluz?

-         Však by ma zabila...

-         Ja by som to spravil... – povedal rozvážne

V mobile som si zadal odpovedať a napísal som jej pravdu.

-         Som cely v ciernom a mam na sebe sako od NewYorkeru...

-         Ti si blázon. – povedal mi Bohuš.

-         Prečo? – spýtal som sa

-         Ešte sa aj zladíte dokopy. Milana porazí.

-         No a? Už si chudák zvykol...

Išli sme z toho pekla preč. Mimochodom Milan je ozajstný a oficiálny partner Madušky. Niekedy mal pocit a možno ho ešte aj stále má, že keď on nie je s nami tak ja mam niečo s Madou. Oznamujem VÁM, že môj vzťah s Maduškou je čisto profesionálny a priateľský. Dnes so mnou idú do toho divadla, tak sa pobavíme...

Bolo asi tak 17,00 a potrebovali sme ísť do SND. Išiel som si kúpiť lístky na predstavenie a Bohuš išiel svojou cestou do práce. A vtedy sa všetko začalo kašlať.

Prišiel som do predajne. Žiadal som lístky a odpoveď predavačky bola rázna.

-         Vypredané. Už vyššie mesiaca. – povedala

-         Čože? – chvíľu som bol ticho

-         Už je to vypredane. – zopakovala

-         A iné predstavenie v ten deň? – rýchlo som hľadal ďalšiu možnosť

-         Všetko je plné.

A bolo TO! Bum! Všetko naplánované. Samozrejme, že to nebolo predstavenie na ktoré sme išli ten večer. Chcel som si kúpiť vopred lístky na jedno predstavenie ale nevydarilo sa mi to...

            O 18,30h som sa mal stretnúť s Madou, Milanom, s jej rodičmi a ešte s mojou druhou spolužiačkou. Mal som ešte asi polhodiny čas a tak som si kúpil malú večeru. Pomaly som sa blížil ku budove kde mali hrať výborne predstavenie, ktoré som nevidel len raz. Vošiel som do budovy, bolo asi 40 min do predstavenia a ja som sa zastavil.

Ticho.

Šok.

Hnus.

Sklamanie.

Podraz.

Vytiahol som mobil a zavolal som Made:

-         Madi? Kde ste? – stále som pozeral na dvere

-         Za 5 min sme tam. Počkaj nás...

-         OK! – stŕpol som. Neskôr som pokračoval...

-         Madi? Zrušili to!