Čím to je, že mi tieto posledné nedele pripadajú také pochmúrne a stávajú sa akosi oslavou smútku, naplnenou stavmi úzkosti? Azda preto, že zajtra zase odchádzam?

To nie. Už dosť času prešlo, aby som si zvykla. A zvykla som si. Doma ma nič nedrží... no teda... veď on vie... A tam, kde bývam, je to úžasné miesto, nádherné, nepoškvrnené, čisté...
Nemám dôvod, aby sa mi cnelo za betónovou džungľou, keď tam, po každom prebudení, sa mi naskytá ojedinelý pohľad na symbolické znovuzrodenie sveta, obrovská žiariaca guľa rozžiarujúca celé údolie... (no a na pozadí chladiace veže atómky ;) )

Ale predsa. Každá nedeľa je naplnená akousi melanchóliou, ktorá mi má pripmenúť, že idem preč. A tiež mi má pripomenúť fakt, že vracať sa nemusím. Stačí sa rozhodnúť. Stačí si pobaliť viac vecí...

K hraniciam to nie je zas tak ďaleko... A potom...

Niekedy mi to príde, akoby práve TO miesto bolo hranicou. Neviditeľnou konečnou líniou v mojej mysli, po prekročení ktorej už nie je nič staré. Všetko je nové - skúsenosti, ľudia, svet.... Všetko je iné...
Ak to chcem spoznať, musím tú líniu prekročiť. A to je ten problém.
To výber je problém. Chcem spoznať nepoznané? Mám odvahu? A čo potom?

Veď nakoniec, stratiť nemám čo. A aj ak niečo stratím, vždy sa to dá nahradiť. NO otázkou i naďalej ostáva, za akú cenu?