Vetvy mohutného, vysokého stromu sa hrozivo nahýnajú do okna. Zopár konárov škrablo o sklo.  Zdvihol sa prudký vietor. Vidieť ho aj počuť. Znie ako sláčik, ktorý sa bleskurýchle pohybuje na strunách huslí, kúzli vysoké tóny s divokým rytmom, pripomínajúcim cigánsku kapelu. Bubnuje po strapcoch so zelenými jadrami, čo visia z konárov.

     Zrazu sa zaprel do okna a jediným silným nárazom ho roztvoril. Izbou prebehol ľadový závan, zahnal teplo pod koberec a vytiahol ho aj spod mojej periny. Schladilo sa tak citeľne, že som vstala z postele, do ktorej som si len pred niekoľkými minútami ľahla. Vkĺzla som do papučiek a zavrela roztvorené okno. No chlad v izbe zostal. V tme nemal tvar, mal však hlas. Alebo čosi, čo sa naň veľmi podobalo. Počúvala som a snažila sa triediť nočné zvuky. Kdesi blízko, možno pri mne, možno za stenou, niečo kvílilo a nariekalo. Okrem plaču tam bol aj iný zvuk. Opitý smiech žien, ťažké stony, pripomínajúce okamih, keď vášeň muža dosahuje vrchol. A znovu plač... A znovu ženský smiech... A znovu vzdychy drsnej mužskej rozkoše...

     Sprvu som si myslela, že je to niekto z hostí. Večer sa pilo, na zámku to tak býva. Lenže vedľa bola len miestnosť, do ktorej si upratovačky odkladali svoje náradie. Okrem umývadla, vysávača a niekoľkých vedier na vodu sa v nej nič nenachádzalo. Ani nado mnou nikto nebýval. Tam bola už len povala.  Z druhej strany dlhá chodba, potiahnutá červeným kobercom. Za iných okolností by sa tu dalo očakávať hlboké ticho. Búrka , čo roztvorila okenice, ho však vyhnala. Plač, smiech a stony rozkoše boli čoraz nástojčivejšie.  Mať o pár rokov menej a byť malým dievčatkom, tak uverím, že sa zámkom prehnala svorka duchov. Nad strachom dievčatka zvíťazila zvedavosť zrelej ženy. Chcela som vedieť, čo sa to deje... Vzala som mobil – svietil, a tak sa vybrala na obhliadku polnočného zámku. Ako som predpokladala, všetci všade spali. Iba tie zvuky sa tmolili po chodbách, akoby patrili neviditeľným bytostiam. Priviedli ma až do salóna.  Hmm, v rozprávkach to býva tak, že sa dvere samé otvárajú... Možno to bolo tak aj teraz. Možno si iba vymýšľam, kto vie... J

     Zrazu sa však biele krídla na dverách z ničoho nič rozleteli . V krbe vľavo sa rozhorel oheň. Osvetlil veľký obraz na stene. Noc zázrakov sa diala ďalej. Krištále, ktoré viseli z obrovského lustra nad mojou hlavou, sa rozozvučali dlhým, nežným a jemným zvonením. Na krátko stíchli, no potom znovu zazvonili... A zas stíchli... A zas zazvonili.

     ,,Tento zámok má svoju mŕtvu!“ uvedomila som si.  Bola to nečakaná myšlienka, taká náhla, ako svetlo, čo zaleje stmavnutú miestnosť, keď šťuknete vypínačom.

     Na inom mieste a za iných okolností by mi som rozmýšľala nad tým, kto to je. Tu nebolo treba. Odpoveď prišla skôr, ako otázka.  Plamene, ktoré sa samé od seba zapálili  v kozube, keď som vkročila dnu, vyšľahli ešte vyššie. Osvetlili portrét nad krbom.

     Z obrazu sa na mňa usmialo dievča v jednoduchých šatách. Zelená sukňa, biela blúzka so širokými rukávmi, šatka cez plecia. Havranie vlasy jej voľne splývali na chrbát. Priveľmi jednoduché oblečenie na šľachtičnú, či grófku. O tom, že je to žena nižšieho postavenia, ma presvedčili aj jej ruky. Boli síce pestované a biele, ale hrubé.

     Zrazu sa ruka, ktorú som si práve obzerala, jemne zachvela. Zrozumiteľným a jasným gestom ma volala k sebe. Pohli sa aj drobné, ružové pery dievčaťa. Mohla by som prisahať, že som začula slová, čo mi povedala:

     ,,Poď, prisadni si, mám pre teba nachystaný príbeh...“

     Poslúchla som a sadla si do veľkého starobylého kresla pri kozube.

     ,,Môžeš začať rozprávať.“  hovorím dievčaťu z obrazu.

       ,,Nepoviem ti ten príbeh, ale ukážem...“ odpovedá mi. ,,Zavri oči a spi.“

To je ona, neznáma kráska z obrazu. Fotená mobilom, tak fotka nie je boh vie čo... Ale snáď stačí na predstavu...  

pokračovanie