Cez špinavé okno rýchlika

utekajú myšlienky do sveta...

všetko ako voda v rieke uniká,

choroba stojí v šate smrti odetá.

Tvoje oči,

plaché nezábudky neba.

Stačí pomyslieť

a znova som malé dievčatko,

ktorému si hriala kakao

a natierala chleba.

Chcem pomôcť,

utešovať,

pohladiť.

Pred trápením Ťa

niekam skryť.

Ako si Ty mňa hladkávala,

keď s oškretými dlaňami

som prišla z vonku celkom malá.

Chcem Ti povedať,

neboj – zas to bude dobré

 ........  snáď