Všetko, čo sa mi v poslednom čase vkráda do života je bolesť. Psychická/ mentálna, transformovaná na fyzickú. Ľudia si už nevedia riešiť svoje frustrácie, krivdy, staré boliestky a iné záležitosti, tak im asi jednoducho rupne v bedni a neriešia, ktorým smerom tie sračky z ventilu poletia. A čo, že ja práve stojím v poli dopadu??

Prečo to od iných vie tak ublížiť, keď si toľkokrát ubližujeme aj sami?

Proces umŕtvenia vnímania. Skúmania vlastných hraníc. Snaha o dosiahnutie roviny, kde s tebou nepohne ani facka ani pohladenie. Všetky tie nežné a približujúce sa pohľady, dotyky zomierajú, pretože si si spravil múr, bez ktorého sa nevieš zaobísť, lebo sa ti do života infiltrovalo násilie.

Modriny na tele. Bolí ťa dýchať. Nikto ťa nezachráni. Je to tvoja sprostosť keď si v tom nevinne? Opustená zúfalá duša sa vrhne aj tam kde nie je isté, že dostane to čo hľadá. Takže v zásade tam bola možnosť, že sa toto stane. Vie kto to je. Vie ako sa chová. Vie, že v niečom ide. Vie, že je o 3 hlavy vyšší, vie, že sa neubráni. Ale ide. Lebo dúfa. Lebo hľadá. Lebo je jej smutno. Toto bolo transformované. Hodená o stenu, o komodu, netrafená na posteľ. Roh. Smola. Máš to tam.

A nech si nenahovára nič o svojej nevinnosti. Aj staré city, ktoré boli na konci odignorované v konečnom dôsledku vždy môžu ublížiť.