Marek celú noc nespal a bolo to na ňom aj vidieť. Pred očami mu defilovali obrazy z uplynulých dní. Bol v takom psychickom rozpoložení,že nevedel, čo so sebou. Opantala ho chuť opiť sa. Lenže.. Samému mu nikdy nechutilo. A tak, v cudzom meste o jedenástej večer, sa prehadzoval na cudzej posteli. Napadlo ho napísať smsku Monike. Isto bude spať,ale.. Nájde si ju ráno. A snáď ju to poteší. Vzal mobil do ruky a začal ťukať do klávesnice. Písal jej všetko,čo sa mu preháňalo hlavou. nehľadel na nič, len písal. Musel zamestnať hlavu a aj ruky. Sms zakončil vetou: Som tu sám a je to príšerný pocit. Odrazu viem,že už sám nikdy nechcem byť. Odoslal správu a pustil si telku,aby prehlušil to ticho a samotu. Síce to nečakal, ale sms prišla obratom. Váhajúc ju otvoril a čítla: Nie si sám. A už ani nikdy nebudeš. Ak mi dovolíš postarať sa o to. Marek sa usmial. Odrazu nevnímal nič iné len tých pár písmen na čiernom displeyi. Opakoval si ich znova a znova,až kým sa mu nevybil mobil. No pred tým ešte odpísal kráte som v tvojich rukách. Chcem byť.

A tak v cudzom meste v dvoch cudzích posteliach vzdialených od seba na 30minút jazdy autom boli spolu dvaja ľudia,ktorých takto zviedol osud. A osudu sa obaja odmietli priečiť. Pretože aj osud niekedy prinesie krásne momenty. A toto bol jeden z nich.

A tak sa stálo,že ráno našlo Mareka aj Moniku spiacich, s úsmevom na perách a mobilom v ruke. Cez neho si vymieňali to,čo v skutočnosti nemohli. Cez neho sa dotýkali jeden druhého.



Cestičky života