Držíš ma za ruku, ťahajúc ma k sebe.

A tvoja láska do srdca sa mi vstrebe.

Pobozkáš ma! Cítim strach.

Hojdám sa na pätách.

Toto je začiatok konca.

Keď sa k tebe pritúlim,

útočište v tebe hľadám,

odsunieš ma preč?

Neodstrč ma prosím!

Bo zabodneš mi do srdca meč.

Tvoju tvár ja v ňom si nosím,

dôveru do teba vkladám.

Myslíš aj ty na mňa?

Hovoríš, že ma miluješ!

Môžeš ma milovať viac ako ja teba?

Nemožné! To by som od teba priveľa chcela!

Vietor už dáva sa do vania.

Za chvíľu uletíš, aj ty to dobre vieš.

Uletíš mi, tu nezostaneš.

Miluješ ma teda väčšmi?

Keď uletieť mi plánuješ?

Ako piesok v hrsti, mám ťa.

Zostane mi prázdna päsť.

Dvíha sa vietor, si pripravený.

Ty áno, ja nie! Nemôžeš mi to urobiť!

Priveľmi ťa milujem.

Myslíš, že srdce sa môže zotaviť?

Nie! Aj ty, aj ja to viem.

„Zostaň!“ Ti však nepoviem.

Opúšťaš ma, nemiluješ ma už viac?

V hrdle mi zasekol sa hlas.

Už vietor rozdelí nás.

Zaduje snažiac,

Z celku dve polovice spraviť,

Jednu dušu v dve napraviť.

Trhá mi z hrude kusy mäsa.

Kusy, čo v teba premenia sa.

Mám pocit, že okolo mňa sa tvorí tornádo.

Unáša ťa preč!

Pritúlim sa k tebe,

Neodstrč ma prosím!

V srdci tvoje objatia navždy si nosím.

Navždy budem poznať vôňu tvojho tela,

Vôňu duše, čo z môjho tela vyletela.

Zasiahlo ma poznanie.

Niet ťa viac!

Ostala som sama. Stáť uprostred tornáda.

Vietor hvízdal tiché zbohom.

Vstávam, usúdiac,

Že toto je koniec!

Nechávam sa uniesť vetrom.

Mierim za Bohom,

S mojím tichým Zbohom! Zbohom! Zbohom...