Ty, mestečko moje, či vlastne dedina,

kde som už od detstva zrástol s pôdou,

kde tak, ako každý iný v žití začína -

pil som s materským mliekom túžbu za slobodou;

kde od útlosti mi detské ústa šveholili

tie prvé, sladké slová - otec, mať...

Nimi mi prvé poznania žitia vštepovali

a cez ne som svoj národ začal poznávať.

A tak ako každá kvetinka slobodne rastie,

tak i malé dieťa zo dňa na deň začne rásť,

poznajúc smútok, i jak chutí šťastie -

a nespočetné otázky začne klásť...

Výchovou potom cez úctu k otcovi a matke

uctí si i starších, blízkych i rodinu,

chápať začne čisté vzťahy sladké,

poznávať, ľúbiť i chrániť chce svoju domovinu.

V tej domovine i Ty, Rača, rodisko moje,

máš svoje miesto popredné,

hoc mal som v žití lások dvoje -

k Tebe vzťah môj i láska moja nikdy nezovšednie...

© Vladimír Ivanič

(So súhlasom autora prevzaté z knihy „Čriepky z domoviny“, Vydavateľstvo FB, Bratislava 2004)

Vladímír Ivanič na Racan.blog.sk:

Ty moja dedina

Pripnutý k rodisku 

Zázraky ešte sú