Cestou z nemocnice som rozmýšľala o živote, o tom ako nás trápi a aké je ťažké vyhovieť mu. Alebo vyhovieť sebe? Či nebodaj okoliu, ktoré to od nás očakáva? Nuž každý niečo hľadá a každý asi aj niečo pri tom hľadaní čaká. Neviem, ale mám pocit, že ja som ešte nikdy nič nečakala. Len raz ... a vtedy som sa sklamala a odvtedy nečakám. Respektíve snažím sa nečakať.

     Pri prechádzke mestom, kde sa hemžilo asi viac ľudí ako v mravenisku, som premýšľala, že láska skutočne v živote človeka znamená veľa. Možno aj viac ako veľa. Hádam ak má človek vedľa seba toho komu sa môže vyžalovať a vyplakať na ramene, je to cennejšie ako všetky peniaze sveta. Proste ak nájdeme správnu spriaznenú dušu, môžme si gratulovať. Asi mám šťastie, že mám kolo seba super ľudí, no spriaznená duša sa zatiaľ túla ktovie kde :)

     Cestou domov som prišla na to, že by som si mala spraviť poriadok v duši. Upratať, pozametať a odložiť všetky zlomené časti srdiečka do škatuľky pod posteľ. Ale kdeže, to by nebol ani trocha dobrý nápad.

     Chcela som tým povedať len to, že poriadok sa už nejako javí a je to o tom, že v mojom živote už existujú len 6-ti muži. Hmmm pekné pekelné číslo som si vybrala.

Na prvých miestach však figurujú môj otec a môj brat. Otec preto, lebo je to môj otec a rozumiem si s ním hádam najsamlepšie z celej rodiny. Takmer vždy ma podporoval v mojich aktivitách a dával pomocné rady do života. A brat? No tak ten je benjamín rodiny a občas sa sekne a obdarí ma titulom "mami". On je moje slniečko, ktoré mi každé ráno povie, že život je super, až na to keby nebolo treba chodiť do školy.

O ďalšiu priečku sa budú deliť opäť dvaja muži. Sú to moji veľmi dobrí kamaráti, s ktorými by som žiť nemohla, ale voľné chvíle bez nich by boli s najväčšou pravdepodobnosťou smutné. Jednoho som spoznala cez písmenká a i keď viem, že jeho city boli ku mne viac ako priateľské, tak sme to po nejakom čase rozchodili a on sám snáď uzná, že priateľstvá netreba kaziť vzťahmi. Druhý z nich je človek, ktorý je trocha z iného súdka, ale i bez neho by môj život asi nebol tam, kde je. Keby nebolo jeho a tony slovných faciek, asi by som ležala na psychiatrickom oddelení ... Za všetko chcem obom poďakovať.

No a na tej zatiaľ poslednej priečke trónia ľudia, ktorí sú môjmu srdcu najbližší. Dvaja, ktorí mi už dobrý rok vŕtajú hlavou, srdcom i dušou. S jedným som takmer denne a druhého vidím raz za čas. A ich mená? Obe sú začínajúce písmenom M. Obaja sú pritom tak rozdielni. Ale ako som už raz uviedla. Vždy chceme to, čo je ďaleko a nedosiahnuteľné.

     Ale viem, že popratané je aspoň v množstve. Zvyšok sa delí na niekoľko skupín, ktoré tu teraz nie sú podstatné. Hádam sa však nik nenahnevá, že som opäť vytiahla spod postele tie zabudnuté krabičky a naplnila ich ľuďmi.

Všetkým, ktorí mi kedy podali pomocnú ruku, ĎAKUJEM.