Dnes sme to miesto navštívili znovu. Bolo to symbolické - len ja a moja mama.

     Mama, ktorá tu vyrástla a toto miesto zostane navždy v jej srdci. Rodný dom jej mamy - mojej babky. Dom, v ktorom som bývala na začiatku svojho života. Znovu zisťujem, koľko živých spomienok z tej doby mám dodnes v pamäti. Keď som mala tri roky odišli sme bývať do mesta. Ale sem som sa začala vracať. A vraciam sa dodnes. Hoci nie tak často, ako by som chcela - napriek tomu, že cesta autom netrvá ani hodinu.

     Môj vzťah k tejto dedinke sa začal formovať asi v ôsmich, možno v deviatich rokoch. Naši tam mňa aj s dvomi mladšími súrodencami po prvý raz priviezli na prázdniny. K tete, babkinej sestre. Babka s dedkom boli v tej dobe už presťahovaní blízko nás.

     Teta nemala nikdy svoje deti a tým pádom ani vnúčatá. Vždy sa tešila z našej prítomnosti a my ju dodnes zbožňujeme. Prvé prázdniny. Keď naši prišli po dvoch týždňoch pre nás, vítala som ich v slzách. Prázdniny nekončili a ja som tam chcela ešte zostať. Naši pozreli na tetu a tá kývla hlavou, že môžem, že jej to nevadí. Zostala som - dodnes si pamätám ten pocit výhry, keď naši po všetkých tých rečiach o poslúchaní a pod. povedali, že dobre.

     Ako činžiakové mestské dieťa som bola fascinovaná životom na dedine. Rodinný dom, dvor a záhrada. Hry na  "našej ulici", po ktorej prešli za celý deň možno dve autá. Od týchto prázdnin sme tam trávili vždy aj tie ostatné.

     Tie priateľstvá, čo tam vtedy vznikli... Boli sme partia detí z celej dediny. Nie veľkej, ale... Ako trochu starší sme sa začali stretávať vždy podvečer na lavičke  "na našej ulici". Vôbec nepreháňam ak napíšem, že sa nás tam postupne nazbieralo okolo 25-30 detí v puberte. Už si veľmi nepamätám, o čom sme sa dokázali rozprávať celé tie hodiny. Pamätám si niečo iné - opakovalo sa to noc čo noc. Keď sa okolo jednej hodiny v noci z okolitých okien začali ozývať naše mená s tým, aby sme už išli spať. Odpovedali sme áno, za chvíľku... A debatovalo sa ďalej. Tých dospelých dnes istým spôsobom obdivujem. A čudujem sa, že nám to vtedy nezatrhli. Naša vrava pod ich otvorenými oknami, výbuchy smiechu, neskôr rachot motoriek... A väčšina z tých dospelých ráno vstávala do práce.

     Prežila som tam všetko... Nočné jazdy na motorkách, zábavy, diskotéky, prvé dotyky a bozky, prvú (aj druhú:o) lásku... Priateľstvá, ktoré žijú dodnes.  Pocity spolupatričnosti a zmyslu života.

     Kedykoľvek sa tam v súčasnosti vrátim, cítim to znovu. Vystúpim z autobusu a idem pešo cez dve uličky. Viem, v ktorom dome kto býva. A oni dodnes poznajú mňa. Nielen tie "bývalé deti" s ktorými som sa kedysi hrávala - ale aj ich rodičia. Práve niektorí z tých rodičov ma neraz zastavia a s úsmevom na tvári mi rozprávajú, ako sa darí ich deťom, kam sa odsťahovali, čo robia... A samozrejme - o vnúčatách...

/Pokračovanie zajtra/

Predchádzajúce:                                                     Štipka poézie:

- Vnímanie                                                              - Neznámej láske
- Krehkosť pavučín (I.)                                             - Nádych noci
- Krehkosť pavučín (II.)                                            - Jedno z vyznaní
- Krehkosť pavučín (III.)                                           - V behu dní
- Dnes                                                                   
- Tajomstvá