V ten deň som mala pocit, že sa do mňa reinkarnovala Zelda Fitzgerald. Bola už tma, vonku bolo teplo a ja som balansovala na alkoholickej špičke pred jeho dverami.

„Čo tu robíš?“ stál tam prekvapene v čiernych krátkych nohaviciach a značkovom tričku, ktorému ani fajka na pravej strane nepridávala na exkluzivite.
„Mal by si sa doma prestať takto obliekať, vyzeráš ako debil,“ odstrčila som ho a vošla dnu.
Počula som, ako sa tlmene zasmial. Určite aj pokrútil hlavou, ale to som nevidela. Sadla som si na gauč a zapálila cigaretu.
„Prestala si sa vyzúvať a fajčíš vo vnútri. Stalo sa niečo?“ sadol si oproti mne a zhrabával zo stola roztrúsené papiere.
„Posledný týždeň sledujem Sex v meste, som sa dáko prispôsobila,“ chytila som do ruky jeden z jeho papierov a tvárila sa, že ho študujem. Daniel mi zatiaľ priniesol popolník z balkóna. Vyzeral blahosklonne a pokojne. V tom bol najlepší. Aj jeho emócie boli diplomatické. Skurvený hajzel.

„Čo tu robíš, malá?“ oprel sa o operadlo kresla, vzal mi z krabičky cigaretu a tiež si zapálil.
„Išla som okolo,“ mykla som ramenami.
„A odkiaľ? Z narodeninovej oslavy Charlieho Sheena?“
„Z krstu Borušovičovej knihy,“ vyfúkla som mu dym do tváre a on sa zasmial. Ani smiech nemal úprimný. Všetko na ňom bolo umelé. Ešte aj ten športový outfit, o ktorom vždy tvrdil, že mu v ňom je pohodlne. Hovno mu bolo. Len nemal rolety a nechával stále zasvietené, tak mu bolo sprosté chodiť doma v obleku. Takto si myslel, že ľuďom z domu oproti bude pripadať ľudskejší.

Zahasila som cigaretu a vybrala z kabelky ploskačku. Napila som sa a podala mu ju.
„Čo v tom máš?“ pričuchol si. „Becherovka? Odpadnem,“ zasmial sa a odpil si.
„Môžeš to dopiť, je to odporné,“ povedala som, vstala a prešla k balkónu. Snažila som sa vybalansovať na vysokých opätkoch a jeho klzkých podlahách.
„Už mi povedz, prečo si prišla, mám pocit, že každú chvíľu vytiahneš zbraň,“ uchechtol sa a ja som sa dramaticky otočila. „Tento tvoj výraz sa mi nepáči,“ povedal o čosi vážnejšie.
„Mne sa na tebe nepáči vôbec nič,“ prechádzala som po jeho obývačke a brala do rúk veci, ktoré som dôverne poznala. Neviem prečo som mala dojem, že ich vidím prvýkrát.
„Klameš,“ usmial sa.
„Ja nie som ty !“ skríkla som a hodila po ňom sošku malého afrického boha. Uhol sa.
„Čo ti je?“ preľaknuto sa na mňa díval. Asi som vyzerala ako cvok.
„Už viem všetko,“ zašepkala som, prišla k nemu a chytila mu tvár do dlaní. „Všetko.“

Sadla som si na gauč, prehodila nohu cez nohu a usmievala sa. Tá rozbitá soška ma upokojila.
„Čo všetko?“ odkašľal si. Vždy, keď bol nervózny, vyschlo mu v krku. Vytiahla som z kabelky stoh papierov a podala mu ho.
„Všetko.“
Listoval nimi a díval sa striedavo na mňa a do papierov.
„Odkiaľ to máš?“ hodil papiere na stôl. Vyzeral nahnevane.
„To je zbytočná otázka,“ zapálila som si ďalšiu cigaretu.
„Dobre a čo s tým mieniš robiť?“
„Neviem. Možno to vydám ako knihu. Diplomatické ojeby by sa mohla volať,“ vzala som mu ploskačku a napila sa.
„To by ti vydavateľ neschválil,“ zapálil si ďalšiu.
„Nemienim s tým robiť nič. Zatiaľ. Môžeš si to aj nechať, mám kópiu. Len som chcela, aby si to vedel,“ strčila som ploskačku naspäť do kabelky.
„Prečo?“
„Aby si si nemyslel, že som úplne sprostá.“
„To som si nikdy nemyslel.“
„Zase klameš,“ usmiala som sa a ťukla do klávesnice jeho počítača. „Pozeráš Frasiera, hm?“
„Prečo ťa to prekvapuje, vždy som ho pozeral.“
„Všetci muži v mojom živote majú radi ten seriál. Aj ja ho mám rada, je fantastický. Všetci muži v mojom živote milujú Nilesa. Aj ja ho milujem, je fantastický. Všetci muži v mojom živote sú mu na hony vzdialení. A ja som vzdialená im. Je to fantastické,“ spustila som prehrávanie a dopozerala časť seriálu, pri ktorom sme kedysi spolu zaspávali.

Keď seriál skončil, postavila som sa, strčila cigarety do kabelky a vybrala sa smerom k dverám.
„Počkaj,“ vstal a chytil ma za rameno. „Nenávidíš ma veľmi?“ prvýkrát som v jeho tvári videla náznak smútku. Ale ani ten nebol skutočný.
„Moja nenávisť zostarla.“
„Stala sa pohŕdaním...“ dokončil za mňa vetu a ja som prikývla. Prikývol aj on. Akože tomu rozumie. Že chápe, prečo ním pohŕdam a prajem mu iba to zlé. Že rozumie tomu, ako ma jeho klamstvá boleli a ako túžim, aby sa mu to všetko stonásobne vrátilo. Díval sa na mňa, ako keby videl, čo sa deje v mojej hlave. „Dávaj si pozor na karmu, malá,“ pobozkal ma na líce.
„Je mi jedno, čo budem v budúcom živote, ak ty v tomto skapeš ako prašivý pes,“ pošepkala som mu do ucha, dala pusu na líce a odišla som.

Prechádzala som sa nočným mestom a opätky sa mi zasekávali v mačacích hlavách. Po chvíli som to vzdala, vyzula sa a šla naboso. Bolo leto, zem príjemne chladila a ja som sa nostalgicky dívala do výkladov. Okolo polnoci som zazvonila pri iných dverách. Mierne pretriezvená.

„Ty nemáš čo na robote, že ma budíš?“ vtiahol ma dnu.
„Ešte si nespal,“ hodila som topánky do rohu.
„Ale už som chcel !“
„Pôjdem s tebou, dobre?“ vyzliekala som si sako.
„Bola si niekde? Si dáka nahodená,“ ukázal na môj nový top, ktorý ma stál presne toľko, ako vrátenie dôstojnosti v Danielovom byte.
„Bola,“ vyzliekla som si sukňu aj pančuchy, otočila som sa k nemu, aby mi pomohol rozviazať  zvršok a vhupla do jeho postele iba v nohavičkách.
„Chceš ponožky?“ spýtal sa a už sa hrabal v šuflíku.
„Hej,“ povedala som viac do vankúša. Obul mi obe a ľahol si ku mne.
„Neplač,“ pobozkal ma do vlasov, tuho ma zozadu objal a nechcel žiadne vysvetlenia.

Posadila som sa, vyfúkala si nos a rozhodla som sa mu jeho ochotu mlčať vrátiť tým, že mlčať nebudem.
„Chcem sa za teba vydať,“ povedala som. Vstal, vzal z nočného stolíka krabičku s liekmi, dal si dve do úst a zapil ich vodou.
„Tie beriem aj normálne, nie len pri vypätých situáciách,“ povedal a sadol si ku mne. „Čo ti to napadlo?“
„Chcem byť tvojou ženou,“ povedala som vážne.
„Lebo máš pocit viny, pretože si opitá strávila večer s bývalým?“ zasmial sa.
„Pretože ťa ľúbim. A odkiaľ o tom vieš?“ rozhodila som rukami.
„Mala si tie papiere na stole už mesiac. Čakal som, kedy za ním pôjdeš. Bola si veľmi zlá?“ usmieval sa a ukazovákom mi hladkal pravú bradavku.
„Primerane,“ usmiala som sa tiež.
„Je ti smutno?“ spýtal sa vážnejšie a naozaj chcel odpoveď.
„Nie. Iba chcem, aby bol mŕtvy,“ povedala som rovnako vážne.
„Ale nechceš...“
„Ale chcem.“
„Tak to ma mrzí,“ pritiahol si ma bližšie a položil mi hlavu na svoju hruď. Hladkal ma po vlasoch a chvíľu som mala dojem, že ten blázon z nás dvoch som tu ja.

„Bol som dnes u psychiatra,“ škrabkal ma po chrbte.
„Viem. Ako bolo?“
„Dal mi nové lieky,“ rozprávali sme sa tónom, akoby sme hovorili v kostole o narodení Krista.
„Tak to tie staré už nepotrebuješ?“ hladkala som mu brucho a hrala sa s jeho chĺpkami pri pupku.
„Potrebujem, aby som nebol psychopat.“
„Ale ty nie si psychopat.“
„No nie som, lebo ich beriem.“
„A ja som, lebo ich neberiem?“ spýtala som sa detsky naivne a on sa rozosmial.
„Ty si, lebo si so mnou,“ pošteklil ma na rebrách.
„Čo ti doktor povedal?“
„Že ti nikdy nemám klamať, lebo ku mne prídeš so stohom papierov  a oplieskaš mi ich o hlavu,“ zasmial sa. A ja s ním, keď som si predstavila teatrálnosť, akú som predviedla v Danielovom byte. „Jeden tvoj frajer bol násilník, jeden feťák, jeden alkoholik, jeden bol strašne starý a teraz si si našla psychoša. Máš najviac napiču vkus, aký som vôbec kedy zažil,“ smial sa ďalej.
„Héj ! To, že je niekto starý, nie je diagnóza !“
„Prečo si so mnou, Nela?“
„Lebo si mladý, nemlátiš ma, nesmrdíš pivom, nepoťahuješ nosom a neojebávaš.“
„Nemám rád, keď si vulgárna.“
„Nemám rada, keď ma opravuješ.“
„Nemám rád, keď nie si schopná prijať pravdu.“
„Nemám rada, keď som viac blázon ako ty.“
„Nemám rád, keď si viac blázon ako ja.“

Prikývla som. Pochopila som, čo mi chcel povedať. Vzala som si mobil, vymazala som Danielovo číslo a s príjemne hrejivými ponožkami sa uložila na spánok.

Ak chceš niekoho milovať, prespi noc v jeho ponožkách. Iba tie, čo hrejú, sú pre teba.