aj k takémuto čítaniu som sa dnes dostala. Je to krátené.

Kresťan v politike

Spoločné dobro podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi (č. 1907-1909) zahŕňa tri základné prvky:
 Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti“.
 Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď.
 Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj, to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov. Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.
......................... Spravodlivosť, ku ktorej sa všetci musia vychovávať, je „morálna sila“, ktorá nesie úsilie o uznanie práv a povinností všetkých a každého jedného na základe osobnej dôstojnosti človeka. Bežná definícia spravodlivosti je dať každému, čo mu patrí. Ján Pavol II. hovorí, že politická čnosť spravodlivosti sa nemôže uspokojiť len s tým dať každému, čo mu patrí, ale mala by smerovať k vytvoreniu podmienok pre rovnosť šancí medzi všetkými občanmi, čiže pomôcť tým, ktorí pre sociálne, kultúrne alebo zdravotné podmienky zostávajú na posledných miestach v spoločnosti. Jedným z pohoršení našej doby je fakt, že bohatí sa stávajú ešte bohatšími, pretože bohatstvo produkuje bohatstvo a chudobní sa stávajú ešte chudobnejšími, pretože chudoba má tendenciu vytvárať ďalšiu chudobu.
Túto nerovnováhu môže vyliečiť iba duch solidarity, ktorý poráža egoizmus. Jedine tak sa môže zabrzdiť honba za politickou mocou a ekonomickým bohatstvom, ktorá je mimo vzťahu s ostatnými hodnotami.
...................... Zodpovednosť za vydávanie zákonov je veľmi delikátna úloha, ktorá človeka približuje Bohu. Boh je totiž najvyšší legislatívny činiteľ. Boží Večný zákon, čo je vlastne samotná Božia múdrosť, je zdrojom všetkých zákonov. Z Božieho Večného zákona v konečnom dôsledku majú všetky zákony základ svojej platnosti i záväznosti. Zákon by nemal silu zaväzovať, keby záväznosť nemala základ vo večnom zákone. Na základe čoho by mohol nejaký človek nariadiť poslušnosť inému človeku, keby neparticipoval na legislatívnej moci Božej?....................
(Rim 13,1-2): «Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku». Z toho samozrejme vyplýva veľká zodpovednosť, ktorú majú tí, čo sa podieľajú na výkone moci. Vydávanie zákonov je úloha, ktorou človek participuje na autorite Boha. Z toho však logicky a nevyhnutne vyplýva aj postoj legislatívneho činiteľa k zákonu a taktiež občana, ktorý sa má zákonu podriadiť. Zákonodarca má povinnosť vydávať len také zákony, ktoré neprotirečia prirodzenému zákonu. Prirodzený zákon je odraz Večného Božieho zákona v ľudskej prirodzenosti. Na druhej strane ten, kto sa zákonu podriaďuje, nemusí poslúchnuť zákon, ktorý nie je v súlade s prirodzeným zákonom a keby pozitívny (čiže ľudský) zákon bol v ostrom protiklade s prirodzeným zákonom, je povinnosť takýto zákon neposlúchnuť (napr. zákon dovoľujúci zabiť nenarodený život). Prirodzený zákon je poukázaním na prvé a základné normy, ktorými sa riadi morálny život človeka a teda ide o najhlbšie požiadavky a najvyššie hodnoty ľudskej osoby.
«"Morálny" charakter demo¬kracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morál¬nym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť: závisí preto od morálnosti cieľov, ktoré sleduje a od prostriedkov, aké užíva. ... Hodnota demokracie stojí a padá s hodnotami, ktoré vyjadruje a napomáha: k základným a nevyhnutným hodno¬tám určite patrí dôstojnosť každej ľudskej osoby, rešpekto¬vanie jej nenarušiteľných a neodcudziteľných práv a tiež uz¬nanie "spoločného dobra" ako cieľ a kritérium politického života. Základom týchto hodnôt nemôžu byť dočasné a menlivé "väčšiny" verejnej mienky, ale len uznanie objektívneho mo¬rálneho zákona, ktoré ako "prirodzený zákon" vpísaný do srd¬ca človeka je normatívnym východiskom aj pre civilné záko¬nodarstvo» (Evangelium vitae, 70).
To znamená, že zákony musia vždy rešpektovať a napomáhať rozvoj ľudskej osoby. Zákon, ktorý je v protiklade s dôstojnosťou ľudskej osoby si nezaslúži, aby bol kvalifikovaný ako zákon. Je to výrok, ktorý nie je hoden termínu zákon. Preto kresťanský zákonodarca nesmie prispievať k vydávaniu takýchto zákonov, nesmie ich formulovať, ani schvaľovať v parlamente. Avšak tam, kde už taký zákon existuje, je mu mravne dovolené dávať v rámci parlamentnej diskusie pozmeňovacie návrhy, ktoré zmiernia jeho škodlivé následky.
.................................. «V starostlivosti o budúcnosť spoločnosti a rozvoj zdravej demokracie treba znovu objaviť existenciu ľudských a morálnych hodnôt, ktoré patria k samej podstate a prirodzenosti človeka a vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát, ale ktoré majú všetci uznať, rešpektovať a podporovať» (EV 71).
«S týmto cieľom treba pripomenúť základné prvky vzťahu medzi civilným právom a morálnym zákonom, ako ich predkladá Cirkev a ako sú zároveň súčasťou dedičstva veľkých legisla¬tívnych tradícií ľudstva. Niet pochýb, že úloha civilného práva je iná než úloha morálneho zákona, ktorý má väčší okruh pôsobenia. Avšak "v žiadnej oblasti života nemôže civilné právo nahradiť sve¬domie, ani diktovať normy, ktoré prekračujú jeho kompetenciu"; a ňou je ochrana spoločného dobra osôb uznaním a hájením ich základných práv, napomáhanie pokoja a ve¬rejnej mravnosti. Úlohou civilného práva je ochrana spoločenského poriadku, postaveného na opravdivej spravodli¬vosti, "aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všet¬kej nábožnosti a mravnej čistote" (1Tim 2,2). Práve preto musí civilné právo zabezpečovať všetkým členom spoločnosti rešpektovanie istých základných práv, ktoré patria k priro¬dzenosti osoby a ktoré musí uznať a chrániť každý pozitívny zákon» (EV 71).
.................. kolektívne. Rozvinutejšie spoločnosti hľadajú spoločenský systém, pre ktorý by boli nepodstatné pravé ľudské hodnoty a normy. Inými slovami spoločenský systém, ktorý by umožňoval človeku napredovať bez toho, že by musel robiť typicky etické voľby, čiže rozhodovať sa medzi dobrom a zlom. Presvedčenie, že v politike je neúčinné čestné správanie, by znamenalo ospravedlniť v politike používanie takých prostriedkov, ktoré sú v iných oblastiach života nemorálne: klamstvo, nelojálnosť, osočovanie a pod. Môžeme pozorovať, že takýto spôsob správania sa rozširuje ako olejová škvrna po celom svete. Súčasne s tým sa však rozširuje aj situácia materiálne horšia pre všetkých. Je krátkozraké myslieťsi to  Už Sokrates tvrdil, že je horšie nespravodlivosť spôsobiť, než ju strpieť. Je zrejmé, že sociálne zdravie štátu závisí od morálneho charakteru jeho občanov.
Problémom je nielen stav, v ktorom sa spoločnosť nachádza, ale prostriedky, ktoré sa v politike používajú. Jacques Maritain hovorí o prostriedkoch, ktorým žiaľ naša západná civilizácia takmer vôbec nevenuje pozornosť, ktoré on nazýva „prostriedky duchovnej vojny“. Ak súčasnosť potrebuje technicky zdatných špecialistov, o to viac potrebuje ľudí schopných hlbokého uvažovania, ktorí by sa snažili o rozvoj skutočného kresťanského humanizmu založeného na rešpekte ľudskej osoby, na priateľstve a na dôvernom vzťahu s Bohom. Kongregácia pre učenie viery v inštrukcii Libertatis conscientia hovorí, že ak chceme dosiahnuť ekonomické a spoločenské zmeny treba apelovať predovšetkým na duchovné a morálne kapacity človeka. Skutočným zdrojom pozitívnych zmien je vždy konverzia, obrátenie jednotlivcov k pravým hodnotám........
Kým marxizmus zastával stanovisko, že len vyostrením sociálnych protikladov a násilnou zrážkou možno dosiahnuť riešenie, zápasy, ktoré priviedli marxizmus k pádu, vytrvalo skúšali všetky cesty rokovania, dialógu, svedectva pravdy apelovaním na svedomie protivníka a úsilím vzbudiť v ňom vedomie spoločnej ľudskej dôstojnosti» (CA 23).
Týmito úvahami samozrejme nechceme podceňovať politické, hospodárske a technické prostriedky, ktoré sú nutné. Je však potrebné zdôrazniť, že len tieto samotné nestačia. Je potrebné, aby boli sprevádzané, ba dokonca predchádzané prostriedkami morálnymi a duchovnými. Ak egoizmus je hlavným nepriateľom spoločenského života, tak potom láska a duch služby sú prostriedky schopné budovať autenticky ľudskú spoločnosť.