Je to potvrdené, jar je už nadobro zapísaná vo vzduchu, teplota konštantne nad 5°C. A ja si nenápadnem spomínam, ako to bolo presne pred rokom, keď som to zistil. Bolo to trošku neskôr, hlbšie v rámci marca. Sedel som na teraske tej malej búdky s malebným názvom Eso bistro a rozopnutá bunda sa tvárila, že mi je teplo.

Sklá, ktoré sa tam zvyknú záhadne objaviť koncom jesene a sú tam aj tak viac-menej pre parádu, zase zmizli. A na tej teraske ja, sám s kofolou, bojujem s blokom. "Tušé!" Bod pre mňa. Dal som mu priamy zásah do srdca. Vediem, aspoň na chvíľku.

Vtom ma hlučným pozdravom preruší kamoš, ktorého tempo chôdze zjavne ovplyvňuje odchod autobusu. Odzdravím a provokatívne pozdvihnem plastový pohár, len aby som videl ten závistlivý pohľad v jeho očiach. Včera sme troška popili a teraz som definitívne na vrchu s pokálom plným kofoly nad hlavou.

Žiaľ, toto malé víťazstvo ma stálo jednú veľkú prehru. Blok sa ujal vedenia. Pero pľuje vety dopredu odsúdené na preškrtnutie. Je to márne. Tak sa radšej vrátim späť do súčastnosti.

Za rok sa krásne slnečné počasie z terasky zmenilo na toto zamračené za oknom sterilnej triedy. Okolo neprejde žiadny kamoš prenasledovaný suchotami, na kofolu a plastový pokál môžem rovno zabudnúť. Najhoršie však je, že nevystúpiš z busu s bozkom pripraveným pre mňa na usmiatych perách.

Jediné, čo zostalo, je môj nekonečný súboj s blokom. Zdá sa, že zas prehrám. Zvrat. Posledný výpad - bodka. "Tušé!" Remíza.