Prečo už necítiš moje myšlienky, prečo si tak od môjho srdca vzdialená, prečo je to všetko preč? Cítim v sebe krik vtákov, nárek delfínov, vôňu mora a letnú búrku na ktorú sme sa v objatí pozerali. Okolo mňa vládne už len chlad ale kúsok z teba v mojom srdci ma ešte slabúčko zohrieva. Ako svetlo hasnúcej sviečky v temnej izbe, ktoré chcem aby ešte hrialo, aby sa rozhorelo a prišlo svetlo v tvojom objatí... také ako bývalo...

   Ale ty to už nepočuješ, už tu niesi, odchádzaš z môjho srdca... Ostal som len ja a slabnúci plamienok, stekajúce chladné slzy, mrazivé objatie bielych stien a spomienky. Vidím ťa stáť pri mne ako sa pozeráš ako píšem a jemne ma prstami pohladíš až privriem očká. Počujem ako šepkáš ako sa ti to páči a objímaš ma okolo krku a keď otvorím oči aby som ťa pobozkal už tu niesi.

   Cítim ešte tvoju vôňu ako keby si tu bola, počujem tvoje kroky a svetlo slabne. Obliekam sa do spomienok, chcem ho ešte chvílu udržať ale cítim, že je to márny boj. Chlad bielych stien do mňa preniká, spomienky slabnú ako plamienok a o chvílu už ostanem celkom sám...