Včerajší večer bol zvláštny. Nečakaná cesta autobusom, ktorým chodievam iba zriedkavo. Pomalú jazdu mestom, ponárajúcim sa do tmy, prestávam sledovať vo chvíli, keď zacítim, ako sa ma niekto zozadu dotkol. Otáčam hlavu za dotykom a môj pohľad sa stretáva s tvojimi očami. Tvár, ktorú sa mi niekoľko mesiacov darilo nestretnúť na oveľa pravdepodobnejších miestach, stretám práve vo chvíli, kedy som na to vôbec nepomyslela.

Pozvanie na kávu sa zmenilo na posedenie s pomarančovým džúsom. Alkohol odmietam z viacerých dôvodov. Najmä pre potešenie, s akým si niekedy pohráva s mojou citlivosťou. Podobnú hru som riskovať nechcela. Vzdialená bolesť hlavy vykukujúca spoza očí ma presviedča, že je čas odísť domov. Z pozadia tvojich slov cítim, že môj neobmedzený priestor v tvojom živote je dnes už presne ohraničený a pre mňa priúzky. Do pohľadu tvojich mäkkých očí je primiešaný chlad, ktorý som predtým nepoznala. Dovolím ti odprevadiť ma len na tom kúsku, na ktorom sa tvoja cesta domov prelína s tou mojou.

Cez daždivé ráno sa predralo zopár rozochvených slnečných lúčov. Rozmýšľam, čo z pôvodných plánov na tento víkend ešte môžem uskutočniť. Knihu odložím do najvyššej poličky a nepokojné myšlienky potlačím želaním, aby sa naše najbližšie stretnutie odohralo až v ďalekej budúcnosti.