Nikdy som nechápal ako je to možné. Dokazál som klamať učiteľom, kamarátom, rodičom a najlešie zo všetkého som
dokázal klamať sebe. To už je základ, na ktorom sa dalo stavať. Svet, v ktorom ma nikto nepoznal, v ktorom som nepoznal ani sám seba.
Čím dlhšie človek klame, tým menšia je šanca nájsť to skutočné. Nechcelo sa mi to hladať. Svet nepoznania sa mi páčil.
Ak sa mi prestal páčiť tak som ho pozmenil, drobnosťou, udalosťou ktorá sa nestala (ale určite mohla). A opäť bolo všetko fajn.

A potom to prišlo, to banálne čo sa stane (asi musí) každému. Opäť sa mi nepodarilo byť svetlou výnimkou.
Spýtala sa ma, ako sa mám a vedela čo znamená "dobre" a čo "zle". Ani som nemusel hľadať odpoveď. Vedela ju lepšie ako ja.
Videla pod všekty nánosy prachu, pod ktoré som sa schovával. Tak krásne, tak utajene. Pokazila všetko o čo som sa snažil.
Hneval som sa, že ma tým vôbec nenahnevala. Hneval som sa na seba. Hneval som sa na bezbrannosť. Cítil som sa nahý.
Bolo mi dobre. Aj keď videla to, čo nikto nikdy vidieť nemal, nemohol, nesmel.

A potom to prišlo, to banálne čo sa stane (asi musí) každému. Opäť sa mi nepodarilo byť svetlou výnimkou.
Spýtala sa ma, či som sám a nepočkala na odpoveď. Mala niekoho kto nemusel hľadať jej odpoveď. Kto ju vedel lepšie ako ona sama.
Kto JU videl. Hneval som sa, cítil som sa nahý a nebolo mi dobre. Usmieval som sa, postavil som späť ruiny sveta lží
a udalostí, ktoré sa nikdy nestali.

Už to nevidela. Necítila výriaci sa prach. Nezbadala tehly kopiace sa v múry. Drobné lži.
Nechápal som to, že jej ich dokážem vravieť. Že ich nevidí. Že mi nevadia.
Išlo to ľahko, ide to ľahko. Povedať, že je fajn (aj keď to bolí), že nie som sám (aj keď tu stojím len tak v noci), že mám čas (aj keď už svitá).

Tie malé lži ... ľahké slová...