Pred viac ako rokom som blúdila.....Cítila som sa ako keby som kráčala v tme, nevedela som kde sa čo nachádza, do čoho narážam alebo čomu sa vyhýbam...

Raz niekto v tej tme zapálil malé svetielko, ktoré sa postupne zvačšovalo a ja som mohla kráčať za ním, až kým som nevyšla na lúku, kde sa síce raz za čas prehnala nejaká búrka ale nebola tam tma...

Posledný mesiac mám pocit, že som sa opať stratila, no tento krát nik nezapaľuje sviecu a ja neviem kade ísť. Stojím na jednom mieste, raz za čas sa pohnem do predu, no narazím a preto sa stiahnem hned radšej o dva kroky spať.

Cítim prázdnotu akú som cítievala na začiatku, cítim, že moja prítomnost nemá žiaden zmysel. Bojím sa ísť vpred ale stratila som smer cesty po ktorej som sa do tej tmy dostala , takže niet ani návratu....

Bojím sa, zostávam stáť i keď viem, že sa veci dejú a menia a ja by som sa mala meniť s nimi....No niesi tu ty, ktorý si držal moj život v medziach....

Vedela som, že to nebude na večne, že to raz skončí, viem, že som egoista ak Ťa žiadam aby si tu bol len pre mňa....No bojím sa...urobiť prvý krok, spadnúť a vedieť, že tu niesi, aby si mi pomohol opať sa postaviť a ísť ďalej.