Sedela som na zadnom sedadle a spievala som si. On položil ruku na brucho mojej sestry. Budem teta. Teta? Aj Čajka, ten pseudointeleknutálny bar, dnes zostala iba tým čím vždy pre mňa bola. Po dlhom čase som sa bavila s dievčatami. A naozaj bavila. S bývalými spolužiačkami, ktoré som považovala doteraz za svätuškárky. A poldecáky sa len tak obracali. Narástlo mi brucho. Možno nie kôli mekáču. Ale dala som si čísburger, aby som zistila že chutí lepšie ako ten z Dublinu. A po dlhom čase som povedala, že som niekoho stretla. Čo na tom, že z toho nič nebolo, konečne som niekoho stretla. Praskalo vákuum, ročné vákuum ničoho. Trvalo to rok, aby som konečne uvidela. A potom pred spaním, povedala som im dobrú noc. A jemu, že pokojne môže cez moju izbu chodiť koľko len chce, ak potebuje na záchod. Mňa to už neruší. Ja sem už nepatrím. A vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. Páči sa mi byť doma iba na dovolenke. Dlšie by som tu už aj tak nevydržala. O chvíľu sa naša domácnosť rozšíri o jedného človeka. Matka mi neprestane pripomínať, aby som myslela na budúcnosť. A ja jej len úprimne odpoviem, že sem sa už nevrátim. A vtedy ich mám všetkých o trochu radšej. A aj tá pretvárka lásky sa zdá byť láskou skutočnou. Učíme sa. Celý ten čas sa učíme ľúbiť.

Chcela by som vedieť, čo si o tom myslí Magda.