Pozrel sa na mňa a povedal: „Tak, čo ste pochytili z mojej hodiny?“. Mykol som plecom a kyslo som sa zatváril. Spozoroval ten rumenec. Nevedel som, čo povedať. Zrazu stál predo mnou a spýtal sa ma, či mi to bolo na niečo dobré! „Čo ja viem?“ – vykríkol som v duchu. „Pochopím to, až keď budem starý!“ a kričal som a kričal. V duchu. On sa díval. Díval sa na mňa. A čakal. Bol to veľmi trpezlivý človek. Bože! Ako on dokázal čakať. Prešiel okolo mňa. Jedno obočie mal stále zdvihnuté. Sledoval ma jedným okom. Druhým kontroloval okolie. Áno. Mal celé okolie pod kontrolou. Keď vošiel do miestnosti, celú ju vlastnil. To, čo z neho sálalo, to čo bolo cítiť, to nebolo fyzické. Bože! Ako som chcel to, čo mal on! On mal všetkých v hrsti! A vyčkával. Vyčkával, čo iní urobia. Sledoval zmeny. „Furt ve střehu!“ To bol on. Stále sledoval okolie. Okolie naňho nemalo. A teraz sa díval na mňa. Tak upäto! Tak napäto! Chcel som vykríknuť, vyskočiť zo stoličky a kričať. Kričať naňho a na Boha nech mi dajú, čo má on! On a nikto iný! V živote som nezažil takú silu. A teraz tu stojí. Tu predo mnou a sleduje ma! Pozná ma! Číta ma! On všetko o mne vie! A pýta sa na moje chabé slová! Čo mu povedať? Čo mu hodiť do tváre, aby ho to prekvapilo? Čo musí byť také silné, aby nevedel ako zareagovať? Čo do pekla?! Čoooo?!

            Prešiel poza mňa, zastavil sa nad Alenou. Niečo si čarbala do zošita. Pousmial sa nad tým. „Otec“ – pomyslel som si. „Je ako môj otec! Bože môj! Veď to je môj otec! Nikdy som otca nepoznal, ale je to on! On tu bol vždy! On nado mnou držal ochrannú ruku! On sa nebál ma podržať aj vtedy, keď sa na mňa všetci vysrali! Keď som padol, pomohol mi vstať! Do riti! Veď som tu len tri roky a on sa mi stal otcom!“

            Stále sa na mňa pozeral. Stále vyčkával. „Zistil som, ako správne reagovať na podnety z okolia!“... Povedal som to! Ja som niečo vyslovil. Jeho pohľad ma prenikol ako samurajský meč. „Do riti! Čo som to tresol?“ Cítil som chlad toho ostria! Cítil som čepeľ, ktorá do mňa vnikla. A keď zastala, pomaly sa kĺzala nižšie. Chcela ma prerezať! Napoly! Aby som vedel, ktorá polovica je komplet na hovno! Alena pokývala neveriacky hlavou. Vraj: „To je ale kretén. Čo sa ozýva?“ – čítam jej v mysli. To si myslí a pohrúži sa naspäť do svojho grafitu. „Pcha! Grafiťáčka! Keby som mal nôž, tak ťa prekolem! Ty švandra! Zničila si mi nádej svojimi pohľadmi za tie roky! Čokoľvek som robil, bol som menej ako ty! A čo ty vieš? Čo máš ty?! Čoooo?!“

            Mám záchvaty. Ale v mysli. A teraz sa kvôli tej krave neviem sústrediť! Bože! Čo som to len vyslovil? Žeby hovadinu? Niééé, to niééé! Zase si ma zaškatuľkuje! „Otec, ja som to tak nemyslel!“ – stojím pred ním so zvesenou hlavou - „Ja to napravím! Môžeš mi odpustiť?“ Cítim, ako sa nado mnou skláňa: „Synu! Veľmi si ma sklamal! To čo malo znamenať?! Na kiehoboha ťa chovám, starám sa o teba, učím ťa ako otrok! A ty sa mi odvďačuješ takýmito vetami? Čo ty chceš kravy na družstve pásť? Alebo sa naháňať s vidlami po obecnom úrade abo diskotékach ako tvoji rovesníci? Čo si ty načisto osprostel?!“ Nenávidím tú vetu! Ja ju tak nenávidím! Nenávidím štýl, akým ju vysloví! Do riti! Prečo ju tak mám pred očami?! Že, či som načisto osprostel? Či chcem kravy na družstve pásť?! Do riti! Do riti! Do riti!

            Prenikol ma pohľadom. Díval sa tak pozorne, že mi vyhŕkli slzy. „Do riti! Sústreď sa! Teraz si to ty hovno musíš obhájiť, keď si debil!“ ... Pousmial som sa... „No to je pekná definícia, ktorú som vyslovil na začiatku!“ – povedal s takým úsmevom, že iba batoľa by na to nezareagovalo ako ja: „Hm?!“

Do riti! Čo to moje hm asi tak mohlo znamenať?! Čo som tým myslel? On sa však nenechal zviesť z miery: „Myslel som svojou pôvodnou otázkou, čo vás osobne zaujalo na mojej hodine? Čo vás donútilo myslieť? Čo vás nahnevalo? S čím nesúhlasíte? Čo by ste zmenili? Pochopte. Robím síce tento seminár päť rokov, ale stále je čo zlepšovať. Potrebujem od vás spätnú väzbu. Čo je dobré? Čo je zlé? Čakám na vaše vyjadrenia, pán Kolenský. Vy prvý!“

            „Mňa snáď porazí!!!! Ja prvý? Do riti! Čo si pod tým predstavuje? Ja prvý?! Ja sa na to môžem vysrať! Kde sme na skúške?! Nie, nie, to nie je skúška! On čaká úprimnosť! On chce môj názor!“ Toľko viet. Ach! Toľko viet mi behalo po rozume! Čo mu len povedať? Zase som na začiatku. Čo mu povedať, aby ho to zaskočilo?! Čoooo?!

            „Mne sa pozdávala definícia učiteľa. Ako by mal pôsobiť, čo si všímať, čo ignorovať. Ako sa má zachovať pri neslušných poznámkach žiakov!“ ... „Preboha! Kamil prehovoril! Celá skupina sa zachechtala, keď povedal: „neslušných poznámkach“! Povedal to v pololeže a chytil sa pri tom rozkroku! Tažký mačo! No a čo, keď sa spomína vagína neslušne, pohlavný akt je stredobod pozornosti a štrnásť ročná Elena mala dvoch chlapov v posteli?! Ja by som zareagoval kľudne!“ – Bože! Tie myšlienky ma trýznia! Čo im mám povedať? Že sú všetci chorí? Že im to je jedno? Že tomu celému nerozumejú? „Ja by som skôr povedal, že mi chýba samotná aplikácia do praxe! Teoreticky nám to bolo vynikajúco vyložené, ale nemám pocit, že by som to dokázal sfleku vypľuť do triedy niečo trefné, keby som sa s niečím takým stretol!“

            Doooo riti! To bolo dobré! To bola kvalitka! Aj on sa príjemne zatváril! Toto potreboval počuť! On to chcel počuť a ja som to vyslovil! JA! A nikto iný! Ani idiot Kamil neni taký dobrý ako ja! No a čo, že teraz vyjde z triedy a každá z mojich „milých“ spolužiačok sa mu otvorí! Do korán! Na mňa čakajú v prvej línii, ale nevidia mi do tváre! Ja som to „cice“! Ja! Ja! Koho chcete! Nie kreténa, ale človeka, čo vám bude rozumieť! A keď vám porozumie, tak vás aj uspokojí! Nie ako Kamil! On vás síce uspokojí, ale ráno už to nie je ono! Jemu to síce vyhovuje, ale niektorým z vás v kútiku duše nie! Ale ja som tuuuu! Do riti! „Konečne, pán Kolenský, konečne ste povedal niečo z duše! Presne tak to cítim aj ja! Že to nie je natoľko praxné, ako by sa želalo. A práve preto mám pre vás pripravené miesta na odskúšanie si teoretických poznatkov v praxi!“ Jeho úsmev žiaril. On to čakal. Čo tým, do riti, myslel? Žeby nás chcel prekvapiť stážou mimo tematický plán? To si predsa nemôže dovoliť človek takého širokého záberu ako je on. Čo tým myslel, do pekla? Do riti?

            „Týmto seminárom vám, drahí poslucháči, chcem vnuknúť niekoľko myšlienok. Prvou je, že dobrý učiteľ maká. Že nezaspí na vavrínoch. Ak chcete byť naozaj dobrí, musíte na sebe pracovať. Ak chcete pohotovo odpovedať, musíte nekonečne čítať. A keď poviem nekonečne, myslím tým nekonečne! Neustále! Furt! A všetko. Všetko, čo vám príde pod ruku. Rozhľad, správne zameraný rozhľad vám zaručene prinesie úspechy. A to platí nielen v učiteľskom povolaní, ale všeobecne! Ak chcem byť dobrý herec, režisér, musím mať preštudovanú nielen divadelnú literatúru, ale literatúru celkom. Ak chcem byť dobrý maliar, musím ovládať dejiny umenia, poučiť sa z nich, vychytať to najlepšie! Ak chcem byť dobrý gitarista, nestačí mi poznať Deep Purple! Ak chcem byť skvelý architekt, potrebujem absorbovať nielen dejiny umenia, ale aj dejiny ľudského myslenia a vnímania! Iba tak sa môžem sústrediť na ľudské potreby! Chcem byť špičkový vedec, si viete domyslieť, čo asi takému človeku v prvom rade treba! A ak chcem byť vynikajúci učiteľ, nestačí mi si na vysokej škole preštudovať didaktickú literatúru, ale potrebujem poznať všetko, čo sa týka nielen mojej tematiky, ale aj komplexu ostatných predmetov, lebo iba tak si decká, alebo vôbec ľudí okolo seba získate, keď budete pohotovo reagovať na všakovaké otázky! Iba tak budete dobrí! Iba tak získate rešpekt! Rešpekt! Drahí moji! Rešpekt je to čo potrebujete! Musíte zaujať! A to platí nielen v učiteľskom a umeleckom povolaní. To platí všeobecne!“

            Do riti! Všetci sme čučali naňho za tento flow! To je kapacita! „My chceme byť takí dobrí ako ste vy!“ ... Alena to touto vetou úplne posrala! Toto nemusela povedať. To cíti každý. Každý chce byť ako on. Každý chce byť niekto. Aby sa ho každý pýtal na názor! Aby každý pri pohľade na neho povedal: „Aha! To je on! Ten, čo som ti o ňom vyprával!“ To chce každý!

            Jeho táto veta zarmútila. Zvraštil obočie. Nastalo ticho. Dlhé ticho. Medici tomu hovoria pomlčka. Oprel sa o katedru, prekrížil ruky a sklopil hlavu. Toto asi nechcel počuť. Alena vypľula žuvačku na stôl. Aj jej skrehla sánka. Aj na ňu to konečne prišlo. Došlo jej, že nie je dokonalá. Že nie je niečo viac, ako ostatní títo chuji okolo nej! „Haha! Tam máš, ty krava!“ – znovu na ňu vrieskam. No, to sa nedá prestať! Kričím, kričím a kričím a rehním sa ako vyšinutý. Ale mrknem na neho a v okamihu prestanem. Do riti! Teraz mám na jazyku iba jednu vetu: „Čoooo sa staloooo?“

            Pozrel sa na mňa. Zasekol som sa. Myšlienky sa zasekli. Ten pohľad. Celá skupina sa na mňa pozrela! „Prečo sa díva práve na toho chuja?“ – počujem tie ich myšlienky. „Počujem vás!“ Neviem, prečo sa díva na mňa. Práve na mňa. A tak dlho. A tak ticho. Je také ticho. Ticho.   Čaká, že ho pochopím. Ja? Čo odo mňa očakáva? Ja?

Mám to!!! Mám to! Mám to, prečo to čaká odo mňa! Lebo mi uveril! Uveril mojim slovám. Mojim úprimným slovám. Cítim ten plameň. Cítim ako letím ponad nich a mávam im na rozlúčku s úsmevom na tvári: „Idem do krajiny Múdrosti!... A vy si tu seďte a ja za vás pomstím krivdy...!“ On potrebuje spojenca. On by sa na to vykašľal nebyť mňa. Celý seminár to ťahá kvôli mne. Teraz ho nesmiem podraziť. Nazriem mu do očí. Jemne prikývnem. Naozaj jemne...

Jeho pohľad stál za to. Jeho rozjasnený úsmev. Jeho sila. Všetko sa náhle vrátilo! Všetko sa prebudilo, vrátilo sa do starých koľají! Díval sa na mňa. Celý čas sa díval na mňa a hovoril: „Takí dobrí ako som ja?! A odkiaľ máte to, že som dobrý?! Že sa môžem prezentovať takým honosným štítkom?! Viete, prečo a na čo ja tu teraz pred vami stojím a vylievam si srdce? Tušíte to vôbec niekto?“ – pozeral sa stále na mňa – „Aspoň niekto. Tušíte? Kvôli prachom? No, nemôžem si sťažovať! Kvôli menu? Hm! Mám dosť svetskej slávy! Svetská sláva – poľná tráva! Som tu, aby som vás niečo naučil. Niečo vám predal! To, čo je vo mne, čo som sám krvopotne nadobudol! Čo som sa naučil za tie nespočetné roky sa vám snažím zhrnúť! A jediné, čo od vás chcem, čo od vás žiadam nie je, aby ste boli taký dobrý ako som ja! To je sebaklam! Ja chcem, aby ste boli lepší ako som ja! Musíte ísť vyššie! Musíte byť niekým, aby ste mohli učiť! Aby ste sa nestratili medzi deťmi, ktoré sú od vás o desiatky rokov mladšie! Lebo to sa stáva! A často v našej branži! Musíte sa snažiť byť nielen lepší ľudia, aby ste šli príkladom, ale aj lepší učitelia, pedagógovia, umelci, aby ste dokázali svojím príkladom, svojou vecou nabudiť, presvedčiť, ukonať! Aby ste zvládli tie malé dychtivé oči, ktoré vás chcú za každú cenu zosmiešniť a potopiť! Aby ste sa nezľakli žiadneho človeka. Nech je akýkoľvek! Aby ste bojovali za pravdu! Za svoju pravdu! Musíte byť lepší ako ja! Aby som niekedy počul, čítal, že ten a ten, tá a tá, je taký, taká skvelá! To je jeho žiačka! To je jeho žiak!... To ma poteší. To je moja satisfakcia. Ja vám nechcem dať to, čo mám ja. To je málo. Chcem, aby ste sami do toho vpadli takou silou, že vás náraz o dno neodrazí späť! Ale donúti vás zavŕtať sa hlbšie a hlbšie! Ísť s pravdou na koreň. Zaútočiť na citové bunky! To je to správne zapálenie nielen vaše, ale aj tých, ktorým budete vzorom, ktorí budú nielen chcieť byť ako vy, lebo to nestačí, ale budú chcieť byť lepší! To je moja priorita. To je môj cieľ....“

Ticho. Ticho a waw. Jedno tichučké a nejasné waw odniekiaľ odzadu. Možno to bolo podvedomé waw, ale to waw to vystihlo na doraz. Všetci počuli to waw. Pootvorené ústa, bledý Kamil, tupá Alena, bezduchá Ivana, spokojný ja, a ostatných desať hláv... Títo všetci sme to pozorovali. Títo všetci sme boli zaskočení. Už sa nedalo cúvnuť! „Ideme na to, do riti!“ – každý kričal v duchu! „Ideme do toho naplno! Naplno!“

Aj ja! Aj my. Aj vy. Aj oni! Všetci. Ďakujeme mu. Bol tu. Bol náš. Bol pre nás. Bol s nami. Bol so mnou.