Bol Zelený štvrtok a ja som mala plnú hlavu Veľkej noci – či máme všetko, čo treba, čo som ešte nepoupratovala, aký program si vymyslíme spolu s rodinou. A tak sme si ráno nielen ja, ale aj môj manžel (ktorý rád žartuje) neuvedomili, že je súčasne prvý apríl. Popoludní nám síce nejaký ten žartík smerom k dcéram a vnukovi vyšiel, ale to už nebolo celkom ono.

            Na Veľký piatok som naplno vnímala duchovné posolstvo Veľkej noci, konfrontovala som svoje myšlienky s tými, ktoré počas dňa ponúkali rozhlas a televízia, moji častí spoločníci, a veru ma vôbec nenapadlo, že 2. apríla som zvykla žiakom v škole pripomenúť výročie narodenia H. Ch. Andersena aj Medzinárodný deň detskej knihy. Spomenula som si naň až v nedeľu pri rannom počúvaní rozprávky pre deti. Zostal mi tento zvyk z čias, keď boli dcéry malé a dnes veľakrát počúvam rozhlasové rozprávky vlastne pre tú tichú nostalgiu, že sa čas o toľko posunul dopredu.

            Popoludní sme si vyšli na prechádzku do mesta. Keď som z jedného miesta Bratislavy uzrela Slavín, moje spomienky sa rozbehli ešte iným smerom – veď 1. - 4. apríl sú dni, keď v roku 1945 skončila v Rači a potom aj v Bratislave vojna. Okamžite sa mi vybavili príhody, ktoré k týmto dňom neraz spomínal náš dedko Benko. Aj tú, ako chlapi a chlapci z Rače, keď sa priblížil front, nocovali niekoľko dní v horách nad Račou...

            Dnes, na Veľkonočný pondelok, odznela ráno z rozhlasu známa veršovaná rozprávka Ľ. Podjavorinskej Čin – Čin. A popri nej viacero veselých ľudových pesničiek pre deti - zrazu mi vôbec nevadilo, že vonku prší - ja som sa túlala po toľkých slnečných spomienkach svojho detstva! Knižku Čin – Čin mi podarovali moji starí rodičia, keď som bola prváčka, neskôr sme s pani učiteľkou nacvičovali z nej asi najveselšiu časť o pytačkách... Keď si pripomínam obdobie Veľkých nocí na dedine, vybavujú sa mi obrázky kuriatok, malých žltučkých kačičiek aj húsat... ale aj procesie okolo kostola, kroky kolenačky ku Božiemu hrobu v kostolíku, aj umývanie studenou vodou pri studni, keď sa opäť rozzvučali kostolné zvony...

            Tak veru. Pamäť človeka to je veľká a bohatá kronika. Prelínajú sa v nej vlastné skúsenosti s vedomosťami aj počutými i čítanými informáciami aj príbehmi a vytvárajú zložitú mozaiku myšlienok, obrazov. Niekedy sa v nich človek poriadne zamotá, skoro ako v zakliatom zámku, ale – našťastie aj tento pomyselný svet má svoje cestičky a tie vždy niekam smerujú... napríklad do reality, že je treba zohriať večeru.

            Tak, prajem pekné „posviatkovanie“.