Nemal si odísť.
Keby viem vrátiť čas, nechám ťa tu a idem ja.
Nie preto, že by som nemala dôvod žiť, ale preto, že teba tu potrebujú viac ako mňa. Za tebou plakali stovky ľudí. Ja by som chýbala možno desiatke. A to je ten podstatný rozdiel. Ty si tu mal svoje miesto, ty si mal dodnes rozdávať úsmevy. Ty si mal utešovať, ľúbiť, bozkávať...
Ty si ten, ktorého svet potreboval. Ale ktovie, možno aj ja tu mám byť.
Len nechápem, prečo sme nemohli zostať obaja.
Bez teba som len kôpka depresie. Nie preto, že si ma opustil, ale preto, že ma nemá kto držať nad vodou.
Teraz to už viem. Nešlo o to, ako som ťa ľúbila, nebola to láska, kvôli čomu si vstúpil do môjho života. Bolo to šťastie.
To moje. Lenže to odišlo s tebou. Do neba? Si v nebi?
Kde vlastne si? A počuješ ma vôbec?
Vďaka tebe som bola šťastná. Bol si môj anjelik na zemi. A žil si tak blízko mňa. A teraz si tak ďaleko.
Tak veľmi by som ťa teraz potrebovala. Len sa ti vykecať, a počkať si na tvoju radu, alebo len úsmev. To je to čo mi chýba najviac. Tvoj úsmev, tvoja trpezlivosť a to, čo si mi dával - neviem čo to bolo, ale chýba mi to.
Ty mi chýbaš.
A navždy budeš :-(((

A stále ťa ľúbim.