Mesto Košice (na fotografii Jerryho Peeka, 2003, photomondiale.com) nepoznám a nemám dôvod tento stav meniť. Košičania sa mi zo skúseností spájajú s mafiánskym lokálpatriotizmom, keď po zistení, že ten_a_ten je z Košicov, bolo pre nich typické očividne pookriať a začať spolu piecť. Kým my zo Západu sme maximálne tak  útrpne vzali na vedomie, že aj tento je z Nitry, treba si dať na neho pozor. Lebo tiež napáchol nitrianskym malomeštiactvom ako zajačí ladviňák naftalínom a sami dobre vieme, aké je ťažké zbaviť sa toho.

Na vzťahu ku Košiciam nezmenil nič k lepšiemu ani ich bývalý primátor a potom prezident komplet celej podkarpatskej krajinky s jeho štrúdľami, makarenami a inými megalomanskými hovadinami.     

Napriek tomu rada vyhoviem žiadosti jedného člena našej miestnej posádky a zverejňujem text o Košiciach:

Som z Kosic a studovala som na gymnaziu na Kovacskej 28. Je to stara kosicka ulica rovnobezna s Hlavnou ulicou a gymnazium bolo hned za kostolom premonstratov v byvalom klastore, ktory patril ku kostolu. Do gymnazialnej hlavnej brany na rohu budovy viedli (dobre si ich pamatam) stare obdrate schody. Gymnazium bola malebna budova s romantickym schodiskom, velkymi priestrannymi triedami, hned oproti Pravnickej fakulte. Pre 14-rocnych ziacikov z kosickych proletarskych sidlisk bola prislubom buducnosti,  pretoze  obsahovala v sebe odkaz, ze ten, kto v tejto budove studuje, je NIEKTO. Niekto, kto moze nieco dokazat, ak sa bude vzdelavat.
Studovali tam mnohi moji priatelia a dokonca aj ich deti. A potom prisiel zlom.
Budova gymnazia bola byvaly klastor a cirkev si uplatnila narok na svoj majetok.
Nebola som doma, ked sa to vsetko zomlelo. Z pocutia viem, ze napriek mnohym peticiam to skoncilo tak, ze studenti a profesori musli skolu opustit a vystahovali ich na ine miesto. Prec z centra mesta, niekde na okraj, do nejakej serednej budy. Byvaly klastor - a vtedy uz aj byvale gymnazium, vsak cirkev nepouzila na vlastne ucely, ale dala ho do prenajmu obchodnickom. V byvalej telocvicni je teraz cinska restauracia a v mojej byvalej triede kadernictvo. V suterene je dokonca nocny bar s erotickymi sluzbami. V historickej  starej ulicke medzi Pravnickou fakultou a klastorom su dvaja ohavni sadrokartonovi draci.
Tento stav mi neda spavat. Ked pridem v zime domov, pojdem na faru spytat sa biskupa, ako to s tou mojou cirkvou je. Chcela by som vsak vediet, co si o tom myslia ludia a ci maju nejake napady, co s tym, kde zacat a ako to zmenit.

Pripomeňme, že gymnázium, ale aj celá Kováčska ulica majú za sebou slušnú históriu. Sú na nej renesančné domy zo 17. storočia, v ktorých bývali majstri spracovania kovov. Dvoma najväčšími budovami sú Právnická akadéma z konca 19. storočia a gymnázium, slávnostne otvorené v roku 1905. Budovu gymnázia vystaval rád demeterov podľa architektonických plánov Alexandra Baumgartnera a škola nadviazala na košickú gymnaziálnu tradíciu siahajúcu do roku 1657. Začiatkom 19. storočia gymnázium prevzal rád premonštrátov a neskôr k nemu pripojili dva filozofické ročníky Kráľovskej akadémie. V lete 1853 zbavilo viedenské ministerstvo školstva premonštrátov vedenia školy a za riaditeľa vymenovalo českého spisovateľa Jakuba Dragoniho, predtým profesora gymnázia v Banskej Bystrici. V roku 1861 (po vydaní októbrového diplomu) prevzal premonštrácky rád školu znova viedol ju až do skončenia WWII. Iné zdroje však udávajú, že škola bola od roku 1919 prvým československým štátnym reálnym gymnáziom a jeho prvým riaditeľom bol Karol Murgaš, ktorý má na budove pamätnú tabuľu. Po roku 1945 sa škola stala štátnym gymnáziom.

Po roku 1989 bola budova v rámci reštitúcie vrátená do správy cirkvi. V septembri roku 1997 bolo najstaršie košické gymnázium vysťahované do priestorov základnej cirkevnej školy na ulici Laca Novomestského a základná cirkevná škola sa mala nasťahovať do budovy na Kováčskej ulici. K tomu nedošlo a dnes sú v budove umiestnené obchody a rôzne prevádzkarne, vrátane klubu Archa. Tu je pohľad na vstup do Archy v historickej budove bývalého gymnázia a tu je vox populi, vox dei, čiže diskusia o kvalitách klubu. Z nej som si dovolila vypožičať aj úvodnú časť tohto textu.

Isteže aj cirkev musí na niečom zarábať a prilepšiť si k štátnym dotáciám. Nič proti. Otázkou zostáva, prečo mesto budovu neodkúpilo, aby tam mohlo udržať gymnázium s dlhou históriou. A ak to teda zaboha z nejakých dôvodov nešlo, je ďalšou legitímnou otázkou, prečo cirkev namiesto vzdelávania detí v triedach prevádzkuje ich kurvenie sa v Arche. Názov klubu je iste kresťanskému uchu lahodne znejúci, ale ak je majiteľom objektu inštitúcia,ktorá má moralizovanie priam v popise práce, mala by sa trochu zaujímať, čo sa v jej pivnici deje.

Ja neviem, čo by som v tomto prípade poradila. V Košiciach sa neorientujem, nepoznám pozadie tejto kauzy a personálne prepojenia, ale poznajú ich iste tisíce Košičanov, ktorí podpísali petíciu. A zmohli čo? Lobogo. Pritom Košičanov aj vzhľadom na to, čo som spomenula vyššie o ich lokálpatriotizme, považujem za veľmi schopných vybavovačov.

Vráťme sa k textu od bývalej košickej gymnazistky:

Chcela by som vediet, co si o tom myslia ludia a ci maju nejake napady, co s tym, kde zacat a ako to zmenit.

Názory sú vítané a keby mal niekto nejaký nápad, sem s ním. Najlepší zožne standing ovations.