„Tak ako bolo?“ spýtala sa Jana Barbory, keď si na druhý deň sadla do lavice. „Skvele, úplne skvele!“ povedala a zasnene sa usmiala. „Máme toho toľko spoločného.“ „Ty si sa nám tuším zamilovala, čo?“ potmehúdsky sa na kamošku pozrela Jana. „Ale veď už bolo na čase.“ Barbora chcela voľačo odseknúť, ale vtom zazvonilo a ona musela zdrhať na nemčinu. Jana len pokrútila hlavou, keď videla ako jej najlepšia kamarátka vo dverách vrazila do profesora. Očividne bola myšlienkami niekde úplne inde. Barbora s Jakubom si rozumeli stále lepšie a lepšie. Niekedy nemuseli povedať ani slovo a ten druhý hneď videl, v čom je problém. Trávili spolu väčšinu voľného času, vypĺňali si ho prechádzkami, kinom, či učením. (tým posledným však nie veľmi často) Sem-tam s nimi šla aj Jana, ale nie často. Potom prišiel 10. Marec, deň Barboriných narodenín. „Všetko najlepšiééééé!“ kričala Jana, len čo uvidela vojsť oslávenkyňu do triedy. Hneď k nej aj utekala s darčekom: „ Milá moja Barbie. Želám ti veľa zdravia, šťastia, lásky, porozumenia, úspechov, splnených snov, radosti... Proste všetkého, po čom túžiš!“ „Ďakujem, si strašne zlatá.“ Odpovedala Barbie, no ako veľmi sa snažila, znelo to veľmi skleslo. Jana to hneď postrehla a spýtala sa: „ Čo sa deje?“ „Ale, vlastne nič, len že Jakub mi ešte nepísal.“ „Barbie, on možno ešte spí, nerob problémy tam, kde nie sú. Neboj, on určite nezabudne. „Hm, asi máš pravdu.“ Zazvonilo a začala sa matika. Tú mali s triednou. Došla neskôr ako zvyčajne a mala neobvykle dobrú náladu. „Žiaci, rada by som vám predstavila vášho nového spolužiaka. Prišiel k nám z gymnázia na Dostojevského ulici.“ Tu Barbora zbystrila sluch. „A volá sa Jakub Pekarovič. Jakub, poď prosím ťa dnu.“ Barbora nemohla uveriť vlastným očiam. Sedela tam s otvorenými ústami a hľadela na svoju spriaznenú dušu, ktorá práve vošla do triedy. Usmial sa na ňu. „ Tak Jakub, toto sú odteraz tvoji spolužiaci. So zoznamovaním ale počkaj do prestávky, dnes ideme brať logaritmy. Prosím, sadni si, kde chceš.“ Jakub si už skôr všimol, že vedľa Barbory je voľné. „Poď si sadnúť ku mne, mám tu voľné,“ vycerila naňho svoje biele zuby a veľký výstrih Petra, najnafúkanejšia baba z triedy. „ Vďaka, ale ja si radšej sadnem k tej slečne vzadu.“ Petra očervenela, ktovie či od hnevu alebo hanby a už nepovedala ani slovo. „Všetko najlepšie.“ Povedal Kubo a sadol si k Barbore. Tá sa len usmiala a v duchu ju naplnil akýsi pocit víťazstva.