Dvadsaťtri rokov. Dlhá doba, ale veľmi pomalý čas. Pomalý na zabudnutie. Preto pomaly zapálim sviečku, v duchu rieknem krátku modlitbu a poprajem, čo sa popriať dá. Jedna slza steká za druhou, aj keď si uvedomím, že studňa už musí byť dávno prázdna. Obrátim pohľad k modrému nebu a tíško zašepkám: ĎAKUJEM!
Aj keby som mala všetko bohatstvo sveta, nestačí, keď Ťa nemám pri sebe. Nemohla si byť pri mojom prahu dospelosti. Nepohladila moje narodené deti. Nepoznáš môj šťastný úsmev z lásky. Presne v utorok si sa rozhodla odisť. Navždy.
Chýbaš. Bolíš. Hladíš zo mňa. Si tu, aj keď Ťa nevidno. Si vo mne a mojom srdci. V utorok si odišla, v utorok si znova so mnou. Dnes. Dvadsaťtri rokov každý 18. september.
PREČO??
Päť písmen, na ktoré si už dávno neodpovedám. Viem, že takto je to správne. Takto sa žiť musí a ja žijem aj za Teba.
http://vikina.blog.sk/detail-akakolvek...ale-jedina....html?a=7288b2da91e0c5755b191269694f4f9b
Komentáre
moja
slov netreba
krásne si to ...
neviem
pekne a smutno
Dík
Nikto nie je dokonalý, ale každý je tu iba raz...
Pekná
:)
je urcite tu...
Uprimne sucitim
Spomienky nám navždy zostávajú v srdci. Pokým spomínate, tak ona je s Vami.
viki...slzy ma štípu v očiach..derú sa von..
ďakujem
Kto to pozná, vie o čom bola reč a kto nie...nikdy nie je neskoro povedať, čo cíti...
:(