... dlaňou si zotrel pot z čela... zosadol z bicykla a zadíval sa na chvíľu hore... slnko ho oslepilo... pálilo ako šialené, hlavu mal horúcu... smäd mu nedovolil pokračovať v ceste... kúpil si minerálku... bike položil do trávy a ľahol si vedľa neho...

tričko si vyzliekol a prehodil cez vrelú hlavu... zaspal... možno blúznil a možno mal iba zvláštny sen...
ocitol sa v byte, ktorý mu bol veľmi známy, no akosi vzdialený... rozhliadal sa na strany a pokúšal sa oživiť spomienky... no všetko na čo sa už už išiel rozpamätať sa mu zrazu strácalo vo veľkých dierach... skôr, ako si stihol niečo celkom vybaviť... bolo to preč

... kráčal po byte... prišiel do kuchyne a zazrel na chladničke magnetom pripnutý odkaz... ahoj, dnes budem dlho v práci, kúp niečo na večeru... už už sa mu začalo rozjasnievať... videl krásnu ženu, mala dlhé nohy a nádherné prsia... prišla k nemu... jej tvár bola v žiare, takže ju nevidel, ale cítil jej blízkosť, poznal ju... vedel, že s ňou mal mať niečo spoločné, nevedel však čo... svetlo z jej tváre sa pomaly začalo vytrácať a s ním i ona... zavolal na ňu... neotočila sa... zmizla a s ňou aj všetko svetlo... ostala iba tma... všade... pristúpil k stene a hľadal vypínač... našiel však iba dvere do inej miestnosti... otvoril ich...

znova sa všade rozjasnilo... cítil sa veľmi príjemne... mal pred sebou obraz detskej izby... uprostred sa hrali dve deti... mali modré šatočky a v blond vláskoch veľké modré mašle... menšie dievčatko sa otočilo jeho smerom... usmialo sa... videl jej do tváre... nevedel ju však zaradiť... bol z toho zmätený... podišiel bližšie a kľakol si k deťom... načiahol ruku a oni obe zmizli...

vstal teda a prešiel o kus ďalej, k ďalším dverám... zaváhal... nebol si istý či chce znova vidieť niečo, čo sa ho má týkať, no on nevie prečo... nakoniec predsa stisol kľučku... bola to spálňa... dokonale ustlané periny... pootvorené okno a svieži vyduch... pri zrkadle sedela žena... bola mu otočená chrbtom... mala plavé vlasy po plecia... česala sa... páčila sa mu... mal pocit, že teraz už všetko pochopí... náhle sa však všetko začalo strácať a on videl útržky jednotlivých izieb... záblesk svetla... a...

tma...
ostalo ticho... nevnímal... až o pár sekúnd začul niečo ako..."máme ho, je späť"... otvoril oči...

všade vôkol biele steny, biele tváre nemocničného personálu... hadičky, prístroje, pípanie... znova zavrel oči a pokúsil sa zaspať...