... je do 12. septembra inštalovaná výstava fotografií Ladislava Bielika z augusta 1968, zo začiatku okupácie Československa sovietskymi vojskami.

Kdesi v agentúrnej správe bola zmienka o tom, že sa nimi Bielik preslávil. Iste, veď v čase invázie, keď zábery na Šafárikovom námestí a ďalších miestach Bratislavy nafotografoval, mu najdramatickejšie kúsky zverejnili vtedajšie celoštátne denníky. Nekvalitný zvyšok Bielik jednoducho odložil. Počas ďalších augustových dní už okupantov nefotografoval, pretože redakcie zjavne nemali záujem, a tým pádom ani fotograf.

Teraz, po štyridsiatich rokoch, sú všetky Bielikove zábery z prvých dní invázie verejne prístupné a dokumentujú atmosféru vstupu okupačných vojsk.

Ukazujú v prvom rade hnev.

Dievčina na zábere kreslí na ruský tank hákový kríž. Dnes by za to skončila v lochu.

 Bielikova strhujúca fotografia v dobovom celoštátnom denníku. Plus palcovými titulkami, že ruskí vojaci zabili 17-ročné dievča.

 Pokus rozobrať ruský tank.

... alebo ho doraziť hasákom.

 Okupačný náklaďák sa podarilo zdemolovať.

Ďalší nahnevaný útok na tanky.

Povytŕhané dlažobné kocky, ktorými Bratislavčania dorážali na tanky. Kriq je toho názoru, že okupační vojaci mali útočníkov hádžucich kamene postrieľať.

K záveru augusta 1968 sa situácia upokojila.

Masa síce mohla revolučne vrieť, ale bolo jej to platné ako mŕtvemu pyžamo. Tam sa ukázalo, o čom rozhodujú davy chtivé po zmene.

August 1968 zostal symbolom národného potupenia a u generácie, ktorá ho zažila, vyvoláva spomienka na toto obdobie aj teraz silné emócie.

---------------------------------------------------------------------------

Výstavu Bielikovych fotografií by mali pre osvieženie krátkodobej pamäti dopĺňať fotografie z Iraku.

Isteže nebudú. Nehodia sa do koncepcie. 

"Je to výstava Bielikovych fotografií ako spomienka na neho," povedal by organizátor výstavy.

"No dobre, ale čo ste vlastne chceli tou výstavou povedať?", spýtal by sa občan.

"Chceli sme priblížiť atmosféru invázie," odpovedal by organizátor.

"A načo?" znovu by dotieral občan.

"Aby si ľud pamätal na tie potupné časy," vysvetľoval by organizátor.

"Na kieho boha si má pamätať na svoju starú boľačku, keď nesmie vedieť o tom, aké čerstvé rany spôsobil teraz?"

Na to by už organizátor neodpovedal. Možno by sa tváril, že to nie je jeho starosť.

Tak si dajme aspoň sem zábery pochádzajúce z prvých dní invázie okupačných vojsk do Iraku. Rovnako ako Bielikove zachytávajú vstup spojeneckých vojsk.

Invázie a okupácie sa zúčastnilo aj Slovensko.

(Fotografie z Irakú sú z tejto stránky.)

V porovnaní s tým, čo sa stalo aj so slovenskou spoluúčasťou v Iraku, nie je august 1968 tragédia. Iba fraška.

Je dobre, že o nej existuje verejne prístupná výstava. Lebo tí, čo o Iraku vedia viac ako to, že tam panuje pravá americká sloboda a demokracia, sa vďaka Bielikovym fotografiám môžu spýtať: A na čo sa to vlastne ľudia v auguste šesťdesiatosem sťažovali?"