T-34 je sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku patril k najlepším stredným tankom, ktorý skĺbil dobrú mobilitu, pancierovanie aj palebnú silu.^[1] Inovatívne bolo použitie ukloneného panciera, ktorý spolu s odlievanými súčiastkami poskytoval pomerne dobrú balistickú ochranu. Použitý bol počas druhej svetovej vojny a bol stále rozšírenou zbraňou mnohých krajín v priebehu úvodu studenej vojny. V priebehu vojny si konštrukcia získala veľké uznanie aj u Nemcov a na základe skúseností s týmto typom sa inšpirovali pri tvorbe podobnej konštrukcie svojho stredného tanku Panther.

Po prvých skúsenostiach z bojov v španielskej občianskej vojne, kde sa sovietske tanky BT a T-26 ukázali ako nedostatočne pancierované pred súčasnými protitankovými zbraňami požiadalo velenie tankových vojsk Červenej armády o prípravu nových tankov so zvýšenou pancierovou ochranou^[2].

V októbri 1937 bol ChTZ (Charkovskij tankovyj zavod) poverený vývojom nového tanku, ktorý by mal nahradiť tanky radu BT. Šéfkonštruktér A. Firstov bol v tomto období zatknutý a popravený. Vedením konštrukčnej kancelárie bol poverený mladý konštruktér Michail Koškin, autor úspešného prototypu T-111. Koškin bol svojimi nadriadenými podrobne inštruovaný, že sa hľadá nový kolopásový tank. Ten si bol vedomý konštrukčných obmedzení kolopásových tankov. Tak popri kolopásovej konštrukcii odvodenej od tankov BT, ktorej prototyp niesol označenie A-20, vypracoval aj variant s čisto pásovým podvozkom, ktorý nazval A-32. Výhodou masívnejšej konštrukcie tanku A-32 bolo hlavne to, že mohol byť v budúcnosti vybavený silnejším pancierom a ťažším vybavením. V roku 1938 demonštroval obe konštrukcie pred výborom Rady obrany ZSSR. Typ A-32 bol okamžite kritizovaný hlavne maršalmi Vorošilovom a Kulikom. Najmä Kulik zúril, že si konštruktér vôbec dovolil nejaký nekolopásový variant ponúknuť a nekompetentne dopredu odsudzoval novú konštrukciu. Stalin však pri konečnom rozhodovaní navrhol aby boli pripustené ku skúškam oba prototypy. Tank A-32, premenovaný na T-32 teda mohol pokračovať. Čakala ho ťažká cesta, pretože predsedom komisie pre posúdenie spôsobilosti oboch typov bol neskôr menovaný práve Kulik.

V roku 1939 bolo dokončené vyhodnotenie oboch strojov. V januári a februári 1940 boli dodané prvé dva prototypy. Kulik urobil všetko možné, aby nafúkol závady pri prototype T-32 a súčasne banalizoval podobné závady pri stroji A-20. Pod jeho tlakom sa komisia klonila k odmietnutiu stroja, nakoniec však pod vplyvom balistických skúšok, z ktorých T-32 vyšiel lepšie, nerozhodla v prospech A-20. Postaviť proti maršalovi sa však komisia neodvážila a rozhodnutie, ktorý typ dostane prednosť, odložila. Ministerstvo obrany tiež požadovalo, aby prototypy najprv najazdili 2 000 km. Vrchné velenie nejakú dobu váhalo, nakoniec však pri zvážení omnoho väčšieho potenciálu ďalšieho vývoja typu T-32, sa 30. marca 1940 rozhodlo odporučiť ho do sériovej výroby v trochu upravenom variante, ktorý bol potom pomenovaný T-34. Rozsiahlejšie testy s novým vozidlom nikdy neprebehli, pretože sovietske velenie pod tlakom nemeckých úspechov v Západnej Európe požadovalo okamžité zavedenie do výroby. Fabrika v Charkove mala do konca roka dodať 600 tankov, Stalingradský traktorový závod ďalších 100^[3].

Prvé verzie tanku boli vyzbrojené kanónmi kalibru 76 mm, označujú sa teda ako T-34/76 (1940). Nutné spomenúť, že ide o pomerne rôznorodú skupinu s mnohými rozličnými úpravami a odlišnosťami pokiaľ išlo o výrobnú technológiu, pretože každá továreň, ktorá stroje vyrábala ich do určitej miery modifikovala. Tak sa napríklad medzi tankistami povrávalo, že tanky T-34 vyrobené v Tomsku sú najlepšie.^[4] V roku 1943 bola začatá produkcia tankov vyzbrojených 85mm kanónom, ktoré mali predstavovať reakciu na nové nemecké tanky typov Tiger a Panther, ktoré starý T-34/76 vysoko prekonávali. T-34/85, s vežou z tanku KV-85^[5], ktorá bola vybavená 85mm kanónom, predstavoval adekvátnu reakciu, aj keď otázka pomeru síl medzi ním a jeho vyššie zmienenými protivníkmi je dodnes zdrojom vášnivých polemík odborníkov aj obdivovateľov oboch typov. T-34/85 mal totiž kvalitný kanón, ale oproti svojim protivníkom mierne poddimenzovaný pancier.

Prototypy tanku T-34 postavené v januári 1940 mali byť podľa predstáv inžinierov vyskúšané podobne ako prototypy tankov KV-1 v priebehu Zimnej vojny, ale tá nakoniec skončila príliš skoro, než sa mohli zapojiť do akcií.

Prvé bojové nasadenie teda čakalo tanky T-34 až po začiatku operácie Barbarossa. Prvou zdokumentovanou akciou tankov T-34 je úspešný protiúder jedného práporu 34. tankovej divízie pri rieke San 22. júna 1941. Úspešnosť tejto akcie bola ale (v tejto dobe) skôr ojedinelá. Napriek tomu, že tanky T-34 mali zdrvujúcu prevahu nad ktorýmkoľvek vtedajším nemeckým tankom, boli ich formácie v prvých 2 – 3 týždňoch vojny prakticky celkom vyhladené, čo malo hneď niekoľko dôvodov.

Prvým bola nevycvičenosť posádok tankov – jednak absolútna (úroveň výcviku bola v Červenej armáde celkovo veľmi nízka), jednak spôsobená tým, že sa posádky nestihli so strojmi zžiť. Prvé várky týchto tankov navyše trpeli značnou poruchovosťou (čo možno ale povedať o všetkých nových typoch tankov všeobecne), poruchové boli v prvom rade prevodovky^[7].

Veľký problém predstavovala logistika. V tomto ohľade išlo najmä o dôsledok nekompetencie a diletantizmu „architektov“ Červenej armády, najmä maršalov Kulika a Vorošilova, ktorí systematicky zanedbávali celý logistický úsek. Najhoršie sa tento fakt prejavil pri tankových vojskách, pre ktoré neboli vystavané zodpovedajúce kapacity skladov, cisterien a zásobovacích vozidiel, odťahová služba potom prakticky neexistovala. Celá vec bola ešte zhoršená faktom, že tank T-34 bol na začiatku vojny jedným z mála sovietskych strojov, ktorý používal ako palivo naftu. Táto výnimočnosť, ktorá inak bola veľmi výhodná, pretože tank nemal také tendencie po zásahu vzplanúť, bola strojom spočiatku mnohokrát osudná, pretože zatiaľ čo distribúcia benzínu a streliva bola síce úbohá, ale občas fungovala, distribúcia nafty krátko po začatí bojov prakticky prestala existovať. Tých niekoľko cisterien a skladov, ktoré existovali a v žiadnom prípade nemohli pokryť spotrebu, veľmi rýchlo vyradila Luftwaffe, pokiaľ ich na svojom rýchlom postupe nezabral Wehrmacht. Dôsledkom bolo, že najlepšie tanky, akými Červená armáda disponovala, museli byť na ústupe ničené či opustené, pretože ich nebolo možné vziať so sebou.

V dobe svojho prvého nasadenia predstavovali tanky T-34 celkom novú kvalitatívnu triedu v rámci tankových konštrukcií. Nemecké tanky typov PzKpfw I, PzKpfw II, PzKpfw 35(t), PzKpfw 38(t) a PzKpfw III s 37mm kanónom ho vôbec nemohli ohroziť, pretože nedokázali prestreliť jeho pancier ani z tesnej blízkosti. O niečo lepšie si viedli nové tanky typu PzKpfw III s 50mm kanónom a stíhač tankov Panzerjäger I, ktoré mohli prestreliť niektoré slabšie časti jeho zadného panciera. Najlepšie na tom boli tanky typu PzKpfw IV, vyzbrojené krátkym 75mm kanónom a útočné delá StuG III A-D, ktoré dokázali z malej vzdialenosti prestreliť zadný aj bočný pancier a pri veľkom šťastí údajne aj čelný. Problém však bol v tom, že sa najskôr museli takto blízko dostať, čo nebolo až tak jednoduché, pretože 76mm kanón T-34 bez problémov prebíjal čelný pancier všetkých týchto strojov aj na veľkú vzdialenosť. Nemecké tanky viedli vo vedľajších parametroch, technike a jej kvalite (všetky mali vysielačky, ich vnútorný bojový priestor nebol tak stiesnený, mali kvalitnejšiu zameriavaciu techniku a lepšie riešený výhľad von. Takisto boli trochu spoľahlivejšie). Na druhej strane, spočiatku tieto rozdiely v sekundárnom vybavení nehrali v prípade stretnutia až tak veľkú úlohu. V roku 1941 tank T-34 nemal teoreticky medzi nepriateľskou technikou súpera rovnakých kvalít.

Situácia sa začala meniť v roku 1942, kedy sa na fronte začali objavovať improvizované stíhače tankov typu Marder I (kuna) a prvé tanky typu PzKpfw IV s dlhým 75mm kanónom KwK40 L/43, čím získal T-34 súpera, ktorý ho už dokázal zničiť aj z väčšej vzdialenosti. Ďalším nebezpečným súperom sa stali útočné delá StuG III, ktoré od série F dostali dlhý 75 milimetrový kanón. Tanky PzKpfw III dostali dlhý 50mm kanón, takže získali aspoň nejakú, aj keď nie príliš veľkú šancu. Tanky T-34 stále predstavovali určitú vyššiu kvalitu, najmä preto, že sa postupne darilo zvyšovať počet strojov s vysielačkou a vylepšovať ich sekundárne štruktúry. Sovietska armáda však naďalej nebola schopná aj napriek kvalitatívnej a v určitých obdobiach aj kvantitatívnej prevahe svojej obrnenej techniky úspešne porážať nemecké tankové armády.

V roku 1943 sa na fronte objavil už celý rad strojov s ktorými sa T-34/76 mohol merať len ťažko. V prvom rade išlo o ťažký tank Tiger a stredný tank Panther. Panther výrazne prekonával T-34 najmä v presnosti a účinnosti kanónu. Takisto sa objavil už celý rad nemeckých stíhačov tankov druhej generácie, ktoré už boli schopné viesť priamy boj s tankmi T-34. Odpoveďou sovietskej vojnovej výroby bol tank T-34/85, ktorý predstavoval zodpovedajúcu reakciu. Tank Panther bol vyvinutý na základe skúmania konštrukcie tanku T-34 a bol prvý nemecký tank, ktorý mal sklonený pancier. Ten už predtým použili na viacerých konštrukciách (vrátane T-34) úspešne Sovieti. Obidva tanky boli približne rovnako pancierované aj ťažké, pričom Panther prekonával T-34 v presnosti a výkone kánona, čo bolo v boji rozhodujúce. T-34 vynikal jednoduchosťou výroby, ktorá umožnila prečísliť nemecké stroje.

Zvyšok vojny

V priebehu vojny došlo k podstatnej zmene situácie. Mohutné výrobné kapacity idúce na plný plyn a značné ľudské rezervy viedli k tomu, že ZSSR chrlil nové tanky aj s posádkami v obrovskom množstve, takže ani výrazný nepomer strát tankov v boji, ktorý podľa niektorých zdrojov činil až 1:10 v neprospech sovietskej strany, nedokázal Červenú armádu zlomiť. Postupne dochádzalo k vyrovnávaniu kvality oboch armád, ako pri posádkach tankov, tak veleniu jednotiek.

V rámci kvality posádok išlo o dôsledok ohromných strát v nemeckých radoch, kedy na miesto veteránov prišli neskúsení jedinci. Tento trend bol zrejmý aj v tankových silách, napriek tomu že tie si vďaka svojej elitnosti udržiavali istú úroveň a skôr vysávali kvalitných bojovníkov ostatných druhov zbraní, najmä potom pokiaľ išlo o posádky útočných diel a stíhačov tankov. Na sovietskej strane potom dochádzalo ku zlepšeniu výcviku a postupnému získavaniu skúseností.

V rámci kvality veliteľov dochádzalo na oboch stranách na nižších postoch k podobnému javu ako pri posádkach, na vyšších potom išlo na nemeckej strane o odstraňovanie schopných veliteľov, ktorí mali dosť odvahy vzoprieť sa nezmyselným rozkazom z Hitlerovho štábu či ich ignorovať. Takto boli odvolaní napr. Heinz Guderian i Erich von Manstein. Na sovietskej strane potom došlo k obmedzeniu vplyvu politických komisárov na riadenie bojových operácií a k tvrdej selekcií v rámci dôstojníckeho zboru.

Vyrovnávaniu kvality ľudí samozrejme neprinieslo tak evidentný efekt, ako by malo mať, pretože bol potlačovaný tým, že nemecké tanky a stíhači tankov rýchlo kvalitatívne predstihli svojich protivníkov. Sekundárne zlepšenie ruských tankov T-34 (zlepšenie zameriavacej a pozorovacej optiky, dovybavenie vysielačkami a zníženie poruchovosti) nebolo adekvátne voči faktu, že nemecké tanky dostali nové zbrane s ešte kvalitnejšou optikou a že sa objavili nové tanky a stíhače tankov, ktoré stroje T-34 prekonávali. Sovietska strana reagovala novou generáciou tankov T-34/85, ktorá prekonávala zodpovedajúce stroje radu PzKpfw IV, hoci už nikdy nezískali tak výrazný náskok, ako na začiatku vojny.

V dôsledku určitého vyrovnania kvality sa naplno prejavila hospodárska prevaha Spojencov. Tank T-34 bol na front vrhaný v značných množstvách, takže svetlo sveta mohli zazrieť napr. taktika pre boj s tankmi Tiger, ktorá spočívala v tom, že sa minimálne 4 tanky T-34 vrhali na osamoteného protivníka s predbežnou kalkuláciou, že 2 – 3 z nich budú odpísané, aby sa zvyšok dostal do pozície, odkiaľ bol úspech temer zaručený – pomer strát 3:1 bol v tomto prípade totiž považovaný za veľmi výhodný pre sovietsku stranu. Sovietska strana všeobecne nijako neľutovala obetovať vlastné sily, pokiaľ to považovala za vhodné k urýchleniu operácií a dosiahnutí dobrého výsledku, či už bol definovaný akokoľvek. V mnohých prípadoch sa preto stávalo, že po väčšej ofenzíve musel byť vozový park tankových jednotiek vybudovaný prakticky znovu. Tieto vysoké straty však neboli zapríčinené nízkou kvalitou tanku, ale štýlom boja sovietskej armády a najmä spôsobom nasadzovania tankov T-34 v bojoch v mestách a neprehľadnom teréne. Pre porovnanie, podobný štýl boja tankových jednotiek aplikovali i jednotky západných Spojencov, ktoré boli vyzbrojené tankmi M4 Sherman.

Stroje T-34 boli v priebehu vojny dodané niekoľkým spojencom ZSSR, najmä v ZSSR zostaveným poľským a československým jednotkám, Bulharskej armáde po jej prechode na stranu ZSSR a Titovým partizánom. V priebehu vojny sa dostalo množstvo nepoškodených T-34 aj do rúk nepriateľa. Používali ich Nemci a Fíni. 1. januára 1945 sa v radoch fínskych tankových vojsk nachádzalo 14 strojov T-34, z toho 7 T-34/76 a 7 T-34/85. Počet tankov T-34 používaných nemeckou armádou je ťažké odhadnúť, ale išlo rádovo minimálne o stovky strojov, z ktorých mnohé boli v nemeckých poľných dielňach rôzne upravené.

Bojové nasadenie po druhej svetovej vojne

Kórejská vojna

Tanky T-34/85 prežili druhú svetovú vojnu nielen ako vďačné a lacné exponáty tankových múzeí, ale ako stále použiteľný a vysoko účinný bojový prostriedok. Najväčším konfliktom, ktorého sa zúčastnili, bola bez pochyby Kórejská vojna. Keď vojská severnej Kórey prekročili 25. júna 1950 hranice, disponovali 85 tankmi typu T-34/85, ktoré mali veľký podiel na jej úspechu, pretože Juhokórejská strana ani americké jednotky nedisponovali adekvátnou protizbraňou. Ani v prvej vlne urýchlene dodané tanky M24 Chaffee neboli zodpovedajúcim protivníkom. Až keď USA neskôr začali masívny prísun zodpovedajúcej techniky (M4 Sherman, M26 Pershing, pancierovky 89 mm), bola prevaha obrátená v prospech vojsk OSN a nič na tom nezmenili ďalšie dodávky zo ZSSR (odhadované na 200 – 400 ďalších strojov).

Ďalšie nasadenie

Napriek tomu, že tank T-34 pomaly zastarával (posledná modernizácia v rámci sovietskych ozbrojených síl prebehla v roku 1969, ďalšie už boli zamietnuté ako neperspektívne), dlho sa udržal vo výzbroji ozbrojených síl z vojenského hľadiska druhoradých mocností či štátov. Bojoval v Maďarsku v roku 1956, v Suezskej vojne, odrážal inváziu v Zátoke svíň, účinkoval v občianskej vojne v Jemene (1961 – 1967) aj v Šesťdennej vojne na strane Arabov či vo Vietnamskej vojne. Od Jomkipurskej vojny bol v rozsiahlejších konfliktoch používaný ako druhosledový, hoci v konfliktoch chudobných afrických krajinách alebo pri bojoch v Juhoslávií v 90. rokoch sa ešte stále uplatňoval, najmä vďaka svojej finančnej dostupnosti. Niektoré chudobné štáty ho mali vo výzbroji ešte na začiatku 21. storočia.