Nevychádzajme zo strehu!

        Celý život nikto z nás nerobí nič iné, len skúma, kam až môže zájsť. A ostatní okolo neho dávajú veľký pozor, aby nezašiel priďaleko a nesiahol im na ľudskú dôstojnosť. Keď som bol na svete približne rok, rozprávali mi rodičia, že som si vymohol večer zaspávať s otcovým uchom v ruke. Zaspal som, ale technicky to vyzeralo tak, že otec musel ležať pri mne a ja som ho držal za ucho. Bez ucha v rúčke som nezaspal. Je pod ľudskú dôstojnosť natŕčať niekomu ucho - ale čo by človek nespravil pre svoje dieťa? Otec sa priznal, že to trvalo dlho, kým som si od ucha odvykol.
        V prvej ľudovej som chcel zájsť ďalej. Kedykoľvek sa mi zachcelo, vstal som z lavice a vybehol som z triedy na chodbu. Ale to som už narazil na učiteľku Pikulíkovú, ktorá mi to netorelovala. Demokratická civilizácia je zrejme založená na tom, aby sme sa všetci navzájom strážili. Aby nikto nemohol zájsť priďaleko. Lebo - a to si zopakujme: celý život nikto z nás nič iné nerobí, len skúma, kam až môže zájsť. Nielen jednotlivec. Aj strana, cirkev, hnutie, národy a rasy. Keby som bol pesimista, povedal by som, že sa to ustrážiť nedá a stráž je sizyfovská námaha. Biela rasa zašla tak ďaleko, že si začala dovážať z Afriky živých černochov. Cirkev zašla tak ďaleko, že chcela aby každý veril. Hitler púšťal na Židov plyn, Stalin zabíjal roľníkov ako muchy... Ale ja som optimista. Vždy nastane reformácia, relaxácia, reinkarnácia... Tých, čo zašli priďaleko, chytíme za golier... Alebo im aspoň zrušíme kult osobnosti. Je to preto, lebo sa pudovo navzájom strážime a máme ľudskú dôstojnosť. Lenže musíme byť v strehu. Kto nie je v strehu, môže prežiť koniec svojej ľudskej dôstojnosti. Vždy som predpokladal, že byť v strehu je vrodená schopnosť. Ale schopnosť byť v strehu v mierových časoch (to sa týka aj manželstva!) zakrnie. Prestali nám tetovať číslo na ruku, už dlhší čas nemusíme ďakovať strane a vláde... ľudia nemiznú na Sibíri... Prestávame byť v strehu. Mnohí ani nevedia, čo je to streh.
        Mal som kamaráta, ktorý si od každého v podniku požičiaval peniaze. Nevracal dlhy, a tak nám neostalo nič iné, ako sa vždy zhromaždiť v deň výplaty pred mzdovou účtarňou a striehnuť. Boli sme síce v strehu, ale neustriehli sme svoju ľudskú dôstojnosť. Dlžník vzal chumáč papierových peňazí, vyšiel z pokladne, a keď uvidel na chodbe nás - veriteľov, pohŕdavo nám hodil peniaze pod nohy a panovačne odkráčal. Círili sme sa ako psy alebo sliepky. Nikto z nás ho nepacifikoval. Minule som videl, ako pracuje kolportér reklamného časopisu, ktorý máme zadarmo dostávať do poštových schránok. Zahral som sa na "sledovačku" a šiel som za ním do viacerých domových vchodov. Nechcelo sa mu rozoberať kôpku novín a rozdeliť ich do schránok. Švacol noviny na zem pod schránky a ponáhľal sa preč. Zakrnel som. Neprotestoval som. Spolu s ostatnými obyvateľmi domu sa budeme zohýnať ku kôpke, čo je evidentne pod ľudskú dôstojnosť. V našej civilizácii sa chodí cez križovatku na zelenú. Mnohí skúmajú, kam až môžu zájsť... Utekajú cez cestu na červenú. Budete sa smiať, ale vo Švajčiarsku alebo v USA by mali z toho vytriasačky. Na polícii aj na pracovisku. V starých demokraciách zostali ľudia v strehu.
        Áno, demokracia je sloboda, ale sloboda v strehu! Občan musí byť v strehu, aby mu nesiahli na ľudskú dôstojnosť. Už dvakrát sa mi v poslednom čase stalo, že ma obsluhovala v obchode predavačka s plnými ústami. Dať sa obsluhovať predavačkou s plnými ústami je pod ľudskú dôstojnosť. Bol som v strehu a vyprosil som si to. Zachovali sa tak ako ten kamarát, čo nám bol dlžný. Aby si zachovali ľudskú dôstojnosť ony - opovržlivo zaútočili na zákazníka. Buďme v srehu! Minister kultúry sa zachová takisto ku Košičanom a Prešovčanom - ak nezakrneli. Riaditeľ Darmo bude skúšať, kam až môže v televízii zájsť. Pokúša sa o našu ľudskú dôstojnosť priamo v našich domácnostiach. To jeho vysielanie predsa nie je pre ľudí. Buďme v strehu! Je predsa pod ľudskú dôstojnosť nemôcť mať nadáciu, ktorá by ľuďom pomáhala.
        Celý život nikto z nás nerobí nič iné, len skúma, kam až môže zájsť. Ľudové porekadlo napríklad zašlo až tak ďaleko, že tvrdí: "S poctivosťou najďalej zájdeš!" Hahahá. To je asi taká pravda ako: "Viac hláv - viac rozumu." Kam na to ten náš ľud chodí? Prečo nie sme v strehu s dáme sa ním balamutiť ako malé deti? Napokon - ani ja nerobím nič iné, len sa pokúšam zistiť, kam až môžem svojím písaním zájsť.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
------------------------------------------------------------