Zbavujem sa červených nitiek, ktoré ma ešte stále zvieravo spájajú s týmto svetom...robia ma akousi dlžníčkou...a ja tomu nechcem uveriť...svet mi nie je dlžný ani cent...a rovnako som mu neni nič dlžná ani ja...takže sme si kvit? ...a čo ak nie?

...možno len závisí čo si pod pojmom svet človek predstaví...neviem ako vy, ale mne po tomto slove nabehne v predstave velikánsky reklamný bilboard s americkými úsmevmi...alebo zohavenými tvárami...

Svet...mi od mala pripomínal trápne groteskné divadelné predstavenie...kde herci hrali tak presvedčivo svoje role...že počas deja hry zabudli kým skutočne sú...svet mi pripomína veľký obchodný dom...s množstvom presklených výkladov...kde sa vás snažia presvedčiť, že vaše šťastie závisí práve od kúpi nimi ponúkaného produktu...a ak si ho nehodláte kúpiť aspoň vám ich slová pod kožu implantujú  zvláštny pocit neistoty...nespokojnosti...nešťastia...pretože mať je tak veľmi dôležité...!  Prečo? ...v ľuďoch už dávno utíchol ten hladný hlas vnútra...“Prečo to ale potrebuješ?“  Na toto už dlho netreba vedieť odpovedať...dokonca to ľudí už nenapadá...neprenasluduje...nebudia sa v noci spotený po nočnej more v ktorej videli svoj NOVY KOBEREC v zľave...a pri ňom plakať černošské dieťa od hladu...áno schválne preháňam ...ale...ak utíchne náš hlas "PREČO?" Nebude už neskoro...?

Svet mi pripomína dráhu...mohla by som povedať bežeckú dráhu...ale žiaľ pravda je iná...to by malo zmysel aspoň keby to tak bolo...no svet mi pripomína skôr akúsi pomyselnú čiaru nevedúcu nikam...po ktorej sa chromý...slepý...hluchý...a inak znevýhodnený „občania“ snažia bežať...len hlavne neprestať...nik nevidí kam idú...nik sa už nezaujíma čo ich čaká na konci...hlavne že je tu pohyb...hlavne, že to vytvára atmosféru aktivity...že na čo? že kam? že odkiaľ? že pre koho?

...na to už netreba poznať odpoveď a v ušiach nám znie: „Ak sa chceš dobre mať...tak musíš utekať...“

Svet je ako kočiar pre bábätká...vozia sa v ňom už riadne vyrastené bábätka...ľudia čo vedome odmietli dospieť...nepoznajú banky...šeky...účty...faktúry...splátky...hypotéky...úrady...proste  ľudia čo sa vezú. Som jedným z nich...nebojím sa priznať to, hoci je to tak veľmi zahanbujúce v mojom veku...neznášam peniaze...sú to pre mňa iba farebne vyzerajúce papieriky s čísielkom...moje poňatie o hodnote peňazí sa nezmenilo od mojich 5 rokov kedy som si po prvý krát šla kúpiť jednokopčekovú zmrzku nášmu susedovi čo mal zmrzlinový obchod...neviem presne koľko vtedy stála...ale v momente keď som ju držala v ruke chutila už len preto, že mi pripadalo čarovné premeniť kúsok papiera v niečo tak sladké...studené...Dnes si kupujem za väčšie prachy v podstate iba nevyhnutné veci...často sa mi stáva, že mám vypraté nohavice alebo dva centy v peňaženke...zvykla som si nehanbiť sa za to...nikdy som nevyrastala v blahobyte...a aj tak si myslím, že čo sa týka materiálneho mi nikdy nič nechýbalo...moja mama je úžasný čarodejník s peniazmi...dokáže ušetriť z ničoho obrovskú kopu aby to mohla posunúť tým čo to práve potrebujú...nikdy sme nemali málo...práve naopak...

Svet je ako taká pavučina...do ktorej je tak veľmi ľahké sa zamotať...každodenné pokušenia...výzvy...priania...lákadlá...šance...ako vyviaznuť z toho živý? 

Neviem ako vám...ale občas sa mi z toho množstva ponúk krúti hlava...je tak časté,  že vo vnútri cítim silné pnutie oslobodiť sa z toho všetkého...nejako sa odmotať...nejako...lenže...sem tam sa stane, že sa touto snahou zamotám do toho všetkého ešte viac...tí ktorí ma už istý čas sledujete...(och koľké hanlivé slovo) tak si isto pamätáte na moje maili tipu: „na čas odchádzam od netu“ alebo „opúšťam virtuálnu realitu“ alebo „Zbohom web vitaj svet“...hmmm už to ani nepočítam koľko veľa krát som chcela...utiecť niekam do iného sveta než je tu tento vzťahový...úkážkovo boľavý...nechutne lepkavý..lákavý...tak veľmi, že to občas berie dych...a ja odpadávam...

V podstate sa celý život dačoho zriekam...od kedy som spoznala Šéfka...akosi cítim potrebu oslobodiť sa od čo najväčšieho počtu absurdností tohto sveta...ktoré nás denne presviedčajú, že bez nich náš život nebude štandardný...úspešný...šťastný...no a zase sme pri tom istom...čím dlhšie sa snažím kráčať v SLOBODE tým viac zisťujem, že je ešte tak veľa oblastí v ktorých  nie som slobodná...

Od istého dňa som si uvedomila prečo sa tak strašne moje srdce trápilo...prečo ho zvierali denne úzkosti podsvetia...a prečo ho tak ľahko nepriateľ oberal o tak vzácny pokoj...

POTREBA....videla som len čo “potrebujem“ a nemám (a teraz vôbec nemyslím len to materiálne)...len to po čom túžim a nemám...len to čo majú iný a ja nie...len to čo by som mohla mať, mať, mať...a pritom to všetko malo mňa...áno otrepaná to téma, ale celé je to asi dakde hlboko v nás zakopané, ak nedokážeme uveriť, že šťastný sa stávame tým čo všetko nemáme a mať nikdy nebudeme...že možno skutočné šťastie znamená mať holú riť a oblečené srdce...že šťastie je výsada ktorú dáva Boh pokorným a skromným srdcom ...och ako ďaleko mám ešte presne od tohto...

Každý deň začína byť  nehorázne rovnaký...ešte že v každom jednom je prítomnosť môjho Boha...niekedy len stojí a čaká...inokedy sa prihovára...usmieva...je nežný...tichý a zároveň tak veľmi hlboký a úprimný...môj Boh...

A aký je ten “váš“ ?

           http://www.youtube.com/watch?v=prucjHyKrUI&feature=related